Wojciech Tochman: Akoby si kameň jedla

Wojciech Tochman : Akoby si kameň jedla

Nezvyknem písať recenzie na knihy, ktoré som čítala. Ani tento článok nechce byť recenzia, iba potrebujem dostať von veľké množstvo emócií.

Kniha zavedie čitateľa do Bosny a Hercegoviny v roku 1999, tesne po občianskej vojne. Autor nám vykresľuje osudy ľudí cez rozprávania postáv. Jeho majstrovský, zdanlivo pokojný a strohý rozprávačský štýl je v ostrom kontraste s tým, čo opisuje. Dojem sa tým umocňuje. Zámerne teraz nebudem písať podrobnosti. Viackrát som musela knihu odložiť a "prežuť" prečítané. K tejto krajine mám vrúcny vzťah, je tu nádherná príroda a stretla som tu milých, priateľských, pohostinných, pracovitých a skromných ľudí. Moslimov i Srbov. V knihe však autor ukazuje príšerné zverstvá, akých sa človek dokáže dopustiť počas vojny. Ako sa proti sebe dokážu postaviť ľudia, ktorí roky žili v susedstve a v mieri? Spoločne oslavovali sviatky - raz pravoslávne, inokedy katolícke či moslimské. Rešpektovali sa navzájom, pomáhali si, keď bolo treba. Ako je možné, že niekto dokázal rozdúchať v nich nenávisť do obludných rozmerov?

Obyčajní ľudia si vždy prajú žiť v mieri. Vojny majú na svedomí jednoznačne len mocní sveta, ktorých chamtivosť nepozná hranice. Je však zarážajúce, ako títo ľudia dokážu zmanipulovať tých ostatných.

Každá hraničná situácia, akou je aj vojna, dokáže z človeka vydolovať buď to, čo je v ňom najlepšie (vtedy pomáha, obetuje sa, zachraňuje životy) alebo naopak, v inom človeku odkryje tie najhoršie a najnižšie pudy. Tí druhí, aj keď iba plnia príkazy, často to robia s nevídanou horlivosťou.

V tejto knihe mi prekážalo, že je veľmi jednostranná. Autor sa zameriava iba na utrpenie moslimskej časti obyvateľstva. Lenže vo vojne trpeli všetci bez rozdielu. Všetci obyčajní ľudia. A na každej strane sa našli, žiaľ, aj tí, ktorí v nej popustili uzdu svojim najprimitívnejším vášňam.

Ako potom všetkom žiť ďalej bez nenávisti?

Viem pochopiť matku, ktorej príslušníci iného národa umučili syna, že nadosmrti zanevrie na celý ten národ. Ako môže nájsť v sebe silu, aby odpustila? Aby nenávisť neprenášala ďalej - na svojich potomkov?

A toto je to strašné. Ak sa nenávisť dedí. Stále ďalej, na ďalšie pokolenia.

Bojím sa nenávisti, ktorá môže prameniť iba z toho, že ten či onen človek je Srb, Chorvát, Nemec, Maďar, Armén či Rus... Alebo kresťan, žid, moslim či ateista.

Bojím sa jej, pretože na nás až príliš často kričí z komentárov na sociálnych sieťach. Aby ju niekto nakoniec nepoužil proti nám všetkým.