Začínam žltou, do ktorej som primiešala bielu. Tenkým štetcom nanášam obrysy nejakých tvarov, pravdepodobne to bude zátišie s vázou, knihou a veľkou misou s ovocím, ovocie budú jablká a banány, farby treba nanášať postupne od bledých tónov k tmavým... chcem si precvičiť vzťahy a proporcie v priestore, miestnosť rozvoniava olejčekom. Matke farby...
Ne mogu da to razumem. Kako to može, kako može doći ovako mirno? Prirodno je, nasmešiš se, proleće dolazi svake godine. Uđeš u sobu, ali kao da i ne hodaš, ne zauzimaš nikakvo mesto, ne diraš ništa, kao da se bojiš da ćeš se, ako nešto dotakneš, rasplinuti: ne moramo da razgovaramo, kažeš, samo gledaj.
Neviem to pochopiť. Ako môže, ako si len tak pokojne môže opäť prísť? Veď je to prirodzené, usmievaš sa, jar príde každý rok. Vchádzaš do miestnosti, ale akoby si ani nekráčal, nezaberáš žiadne miesto, ničoho sa nedotýkaš, akoby si sa bál, že ak sa dotkneš nejakej veci, rozplynieš sa: nemusíme sa rozprávať, naznačíš, iba sa pozeraj.
"Bosna ako zaujímavé etnikum priťahovala mnohých - je zvlnená, s dolinkami aj planinami, popretínaná riekami, posiata množstvom kláštorov najrozličnejších vyznaní. Ľud - vo svojej podstate utiahnutý i veselý, hoci nedôverčivý, zarytý do pôdy, orientujúci sa zmyslami..."
Wojciech Tochman : Akoby si kameň jedla
"Vierka, prosím ťa..." ockov hlas znie akosi čudne.
