Bojnickí búbeli - recenzia

Katarína Mikolášová: BOJNICKÍ BÚBELI, ilustrácie Peter Uchnár

Martin : Matica slovenská, 2015.

Recenzia:

V roku 2015 sa objavila na knižnom trhu rozprávková kniha Kataríny Mikolášovej Bojnickí búbeli ilustrovaná Petrom Uchnárom. To, že ide o autorskú rozprávku, nie je v dnešnej dobe výnimočný čin, no autorská rozprávka s poznávacím (nie didaktizujúcim, prípadne moralizujúcim) aspektom nebýva každodennou udalosťou. Kniha je komponovaná do desiatich rozprávkových mikropríbehov, ktoré môžu jestvovať ako samostatné významové celky, ale môžu sa čítať aj ako jeden súvislý príbeh, čím čitateľ, pochopiteľne, hlbšie vstupuje do reálií a významových rovín textu a omnoho presnejšie dekóduje kompozičný princíp preskupovania fiktívneho sveta (svet búbeľov) so svetom reálnym (svet Ivanky, Matúša, Patrika). Ten je obohatený výmyslom, fikciou, rozprávkovými postavami (napr. mlok Vendelín, kráľovná zimy Oziabnoha, lúpežný rytier Ohreblo, tajomný Ungava), ale aj pseudoreálnou skutočnosťou (reprezentovanou napr. hradným pánom, jeho správcom, sedliakom, Ivankinou mamou pracujúcou na zámku), ktorá môže chvíľami na čitateľa pôsobiť aj mätúco. Prelínanie fiktívneho sveta s reálnym, do ktorého je vsadený ("vtlačený") pseudoreálny, historizujúci svet, spôsobuje, že čitateľ nie celkom presne odhaľuje, o aký typ literárnej fikcie ide. Napriek tomu kniha o tajomných, neobyčajných bytostiach - búbeľoch, ktorí "žijú iba v sladkých vodách - ale nie v hocijakých! Voda musí mať zázračné účinky..."(s. 6), ktorí sa o túto zázračnú, liečivú vodu aj starajú, majú tri ruky a namiesto nôh chvostík, má ambíciu i potenciál osloviť detského čitateľa tajomstvom, zaujímavými príbehmi, opismi prostredia i nečakaných situácií, ale aj nenásilnou aktualizáciou smerujúcou k oživeniu, sprítomneniu prostredia regiónu Hornej Nitry. Už názov knihy vyvoláva v čitateľovi zvedavosť, kto vlastne búbeli sú. Dieťaťu môže toto pomenovanie evokovať bubákov, strašidielka, škriatkov, ale aj naznačiť (búbeľ - kúpeľ), napr. pri tvorivej práci s dospelým, že pôjde o postavičky, ktoré budú súvisieť s kúpeľmi (v tomto prípade bojnickými). Autorka pri pomenovaní búbeľov uplatňuje invenciu a vtip; mená Vilhelmína di Travertini, Kalcid Hustofúz, Hydrogilda, Kalcida, Tľapšucha, Oxo už vo svojom mene obsahujú náznak charakteristiky - urodzenosť, cudzokrajnosť, pevnosť a statočnosť, inakosť a pod., ale aj chemické prvky, minerály, horniny (travertín, kalcium, voda, kyslík a pod.) Nenápadne sa tak rozvíja nielen imaginatívno-fantazijný rozmer osobnosti dieťaťa, ale aj jeho kognitívne schopnosti. Poznávacie (napr. názov jazera, pomenovanie prameňov, sprítomnenie reálií regiónu, postup práce pri sadení šafranu a pod.), ale aj výchovné elementy odrážajúce vzťah človeka k prírode, k rodnému kraju či aj túžba vzdelávať sa a poznávať iné krajiny, snaha navzájom si pomáhať, vzťahy medzi ľuďmi, spolužitie človeka a prostredia, v ktorom žije, to všetko je prítomné aj na iných miestach a podieľa sa na zaradení knižky medzi autorské rozprávky s výchovným aspektom, k textom na rozhraní zábavy a poznania. Rozprávkový príbeh o búbeľoch sa začína príchodom cudzokrajnej búbeľky Vilhelmíny di Travertini, ktorá priplávala na svojom koníkovi Emilovi (v reči búbeľov - škrupinoha) po rieke Nitra do okolia Bojníc. Cestou stratí vedierko s vodou z rodného prameňa, ktorou sa musí kropiť, aby neumrela, lebo je, takisto ako ostatní búbeli, veľmi zimomravá. Zachráni ju tunajší búbeľ, vládca a strážca všetkých teplých prameňov Kalcid Hustofúz. Vedierko nájde v druhom príbehu Ivanka, a keďže k nej v noci zázračne prehovorí, ide ho vrátiť Vilhelmíne. Ukáže sa, že vedierko a voda z prameňa má kúzelnú moc - rozpráva, svieti na cestu, pomáha liečiť. Týmto čarovným predmetom sa vlastne prepojí fiktívny svet s reálnym, Ivanka sa za odmenu stane jediným človekom, ktorý môže búbeľov vidieť, priateliť sa s nimi a navzájom si môžu pomáhať. Činorodé konanie hrdinov, ktorí si vedia vďaka vzájomnej pomoci, ale aj vďaka zázračnej vode či liečivému bahnu poradiť v rozličných situáciách, je na niektorých miestach predvídateľné (vyliečenie boľavej ruky Oziabnohy, liečenie boľavých nôh Ohrebla, polievanie koreňov starej lipy, aby neumrela, zázračné zakvitnutie šafranového poľa, vyliečenie tancujúceho Ungavu), vytvára stereotypný rámec, čo oslabuje estetický rozmer komunikátu. V rozprávkových príbehoch môže čitateľ (aj detský) objaviť podobnosti s inými rozprávkami: Malá morská panna, Červená Čiapočka, Soľ nad zlato a i., čo nemožno chápať ako nedostatok autorkinej invencie, ale ako princíp autorskej stratégie, ktorá prostredníctvom intertextuálneho nadväzovania používa látkovú skutočnosť a tematizuje ju už v iných kontextoch, vlastne ju výrazne transformuje a rozvíja. Hranice rozprávkovosti od tradičného boja dobra so zlom autorka posúva smerom k aktualizácii súčasnosti. V čitateľskom priestore určenom deťom ráta aj s dospelým čitateľom, ktorý je schopný odhaliť odkazy súvisiace so spoločenskými a aktualizujúcimi kontextami (napr. alúzia na súčasných zbohatlíkov, strach z nezamestnanosti a pod.). Smerom k detskému čitateľovi je však oveľa prístupnejšie využívanie prvkov fantazijnosti, hravosti a situačnej komiky (šmýkanie sa na šikmých podlahách prepadávajúceho sa zámku, šteklenie Oxa po chodidlách, gaštanová vojna či víťazstvo nad zbojníkmi pomocou bahenných striel a pod.). Fantazijno-imaginatívny rozmer textu dotvárajú ilustrácie Petra Uchnára. Nesú sa v modro- -zelenej farebnosti korešpondujúcej s farbou vody a prírody, podčiarkujú prelínanie reality a fikcie a sprítomňujú detskému čitateľovi udalosti, ktoré sa vyskytujú v texte. Aj vďaka tvorivému dopĺňaniu (prelínaniu) slova a obrazu, ktoré sa kumuluje do pôsobivého celku, si kniha nachádza svojho čitateľa v laickej i odbornej verejnosti, o čom svedčia ocenenia - Kniha Horného Považia, cena Literárneho fondu (rok 2015) za pôvodnú tvorbu, ako aj výsledky čitateľskej ankety Kniha roka 2015, ktorú vyhlasuje literárny mesačník Knižná revue, v rámci ktorej získala piate miesto.

MÁRIA KUDERJAVÁ, REVUE BIBIANA 2/2016