Jediná

Priezračná voda a smaragdová farba Uny, ktorá tvorí hranicu Bosny a Hercegoviny s Chorvátskom, nenechajú ľahostajným žiadneho návštevníka Bosanskej Krajiny. Niet divu, že od dávnych dôb túto rieku sprevádzajú legendy. Podľa jednej z nich ju pomenovali rímski vojaci. Ohromila ich jej farba a čistota, očarila malebná scenéria pobrežia. Keď sa ocitli na brehu rieky, jeden z Rimanov v úžase zakričal: "Una!" ("Jediná!") Takto vraj Una dostala svoje meno, ktoré si zachovala dodnes.

Takmer po celej dĺžke rieky sú roztrúsené ostrovčeky rozličných veľkostí a tvarov. Spolu s početnými vodopádmi a kaskádami ich vytvorili travertínové bariéry. K najkrajším vodopádom patrí dvadsaťštyri metrov vysoký vodopád Štrbački buk. Nachádza sa na hranici Bosny a Hercegoviny a Chorvátska. "Buka" znamená v preklade "hluk" a zvuk padajúcej vody výdatného toku naozaj počuť už z diaľky. Pod hlavným mohutným vodopádom zbadáte ešte niekoľko nižších kaskád, celkový pohľad je impozantný najmä z vyhliadky, na ktorú sa dostanete pohodlnými schodmi. Chodníky pre návštevníkov sú drevené a dobre udržiavané. Chránia okolitú prírodu pred zdevastovaním a zároveň umožňujú návštevu aj menej zdatným turistom.

O niekoľko kilometrov ďalej na juh nájdete osadu Martin Brod. Leží na sútoku riek Una a Unac. Aj tu rieka vytvára mimoriadne malebné vodopády a kaskádovité travertínové jazierka, ktoré pripomínajú turecké Pamukkale. Je to najväčší komplex vodopádov v Národnom parku Una. Najznámejší a najväčší z nich je úchvatný Milančev buk. Sústava kaskád sa tu rúti dolu z výšky viac ako päťdesiat metrov, pričom široký oblúk riav sa vlieva do množstva jazier obklopených zeleňou. Ako inak, aj Martin Brod má pôvod svojho mena v legende. Kedysi dávno sa krásne dievča Marta zaľúbilo do chlapca s kučeravými vlasmi a tmavou tvárou, ktorý býval na druhom brehu Uny. Rodičia dievčaťa o tomto vzťahu nechceli ani počuť. Jedného dňa, neskoro večer, sa Marta vybrala za svojou láskou. Chcela sa prebrodiť na druhú stranu rieky. Pošmykla sa však na klzkom kameni, spadla do vody a viac sa nevynorila. Na pamiatku dievčaťa Marty a nešťastnej zakázanej lásky dostalo toto miesto názov Martin Brod.

Národný park Una vznikol v roku 2010 a návštevníkom ponúka okrem nádherných prírodných scenérií aj atrakcie ako rafting, potápanie a rybolov. Za povšimnutie stojí aj mestečko Kulen Vakuf s hradom Ostrovica a hrad Orašac. V blízkosti národného parku nájdete dosť možností na ubytovanie aj stravovanie, niektoré z nich na samom brehu Uny. Penzión Vasva and Hazim v osade s názvom Čukovi je menší rodinný podnik, kde vás privíta príjemný moslimský manželský pár. Pani domu vás pohostí pravou bosnianskou kávou, ktorú podáva v džezve spolu s neodmysliteľnými sladkými koláčikmi. Vychutnávať si ju v besiedke na brehu Uny s pohľadom na jej zrkadlovú hladinu, je nezabudnuteľný zážitok. Domáca pani sa potichu vzdiali a zmizne v dome. Jej manžel je zhovorčivý a veľmi ústretový. Keď však prídu náhodní hostia a zjednávajú s ním cenu za nocľah, vyzve ich, aby počkali a ponáhľa sa za manželkou. O cene rozhodne žena.

Pôvabné mesto uprostred hôr

Nedávno zrekonštruovaná cesta s kvalitným povrchom vás dovedie cez Bosansky Petrovac do mesta Kjuč, nad ktorým sa týči stredoveká pevnosť. Je to posledné mesto, ktoré patrí do Federácie Bosny a Hercegoviny. Ďalej sa už pohybujete po území Republiky Srbskej. Upozorní vás na to cyrilika na dopravnom značení. Všade naokolo vidíte pomerne vysoké a zalesnené kopce, ale aj lúky a pasienky s dobytkom.

Len asi osem kilometrov pred mestom Mrkonjić Grad sa nachádza odbočka k jazeru Balkana s moderným hotelovým komplexom a službami na vysokej úrovni. Ponúka celoročný relax uprostred nenarušenej prírody. Terasa hotela s výhľadom na priezračne čistú tyrkysovú hladinu jazera je to najlepšie miesto na oddych a rannú kávu.

Samotné mesto leží vo nadmorskej výške približne 600 metrov a je malebne rozložené medzi horami, ktoré dosahujú výšku od 1300 až po takmer 1600 metrov nad morom. Počas svojej histórie mesto niekoľkokrát zmenilo svoj názov. V čase osmanskej nadvlády to bolo najskôr Nové mesto (Jendže kasaba), neskôr Varcav Vakuf a krátke obdobie vraj aj Novo Jajce. Súčasný názov dostalo mesto v roku 1924 podľa pseudonymu kráľa Petra I. Karađorđevića, ktorý sa pod menom Petar Mrkonjić v roku 1875 zúčastnil povstania proti Turkom. Na znak vďaky mu občania postavili aj pomník, ktorý bol niekoľkokrát zničený a opäť obnovený. Pomník vkusne osadili na námestie s parkom pred budovu mestskej samosprávy.

Významným dátumom v histórii mesta je 25. november 1943. V ten deň sa tu konalo zasadnutie ZAVNOBiH, na ktorom rozhodli, že Bosna a Hercegovina sa stane šiestou federálnou jednotkou bývalej Juhoslávie. Dokument hovorí, že Srbi, Moslimovia a Chorváti sú si rovní a že všetky tri národy sa musia dohodnúť skôr, ako sa prijme akékoľvek rozhodnutie. Dom na Karađorđevovej ulici, kde sa zasadanie konalo, slúžil ako kaviareň rodiny Gašić. Neskôr tu zriadili múzeum, ktoré počas občianskej vojny v roku 1995 zničili, vyrabovali a dom dlhé roky chátral. Veľa dokumentov a exponátov sa stratilo, ale dom v roku 2021 konečne zrekonštruovali a na budúci rok plánujú aj obnovenie múzea.

Mrkonjić Grad je dnes moderné mesto s upraveným centrom a dostatkom zelene. Návštevníkom ponúka pozoruhodné pamiatky osmanskej aj kresťanskej architektúry, ale aj útulné kaviarne a reštaurácie. Z moslimských pamiatok vyniká eleganciou Kizlaragina džamija, ktorá je národnou pamiatkou Bosny a Hercegoviny. Počas občianskej vojny bola úplne zničená a nedávno zrekonštruovaná. Dominantou, ktorá upúta na prvý pohľad, je novopostavený pravoslávny Chrám svätého Sávu. Stojí na kopci v južnej časti mesta a jeho pozlátené kopule sa blyštia už z diaľky.

Mesto venuje veľkú pozornosť deťom a mládeži. Okrem niekoľkých základných škôl tu sídlia aj dve stredné. Pre mladých je vítaným miestom na rôzne športové a kultúrne aktivity viacúčelový komplex JU Kulturni centar Petar Kočić Mrkonjić Grad. V zrekonštruovanej budove nájdete divadlo, galériu, etnografické múzeum, knižnicu, kongresovú sálu, niekoľko menších prednáškových miestností, átrium a sídli tu aj niekoľko organizácií. Na športové aktivity využívajú mladí vydláždené námestie pred vstupom.

"Naša organizácia umožňuje vytvárať mladým ľuďom lepšie životné podmienky prácou a socializáciou. Zapája ich do účasti na verejnom živote prostredníctvom verejnej advokácie a rôznymi psychosociálnymi a vzdelávacími programami," hovorí Borislav Đurić, výkonný riaditeľ mládežníckej dobrovoľníckej organizácie OO Centar Mrkonjić Grad, ktorá sídli v tejto modernej budove. Borislav Đurić vo funkcii pracuje tiež ako dobrovoľník - svojho platu sa vzdal.

Najobľúbenejšie a najčastejšie konzumované jedlo v Bosne a Hercegovine je bezpochyby čevapi. Tradičné a obľúbené je aj jahňa na ražni, to si však domáci väčšinou doprajú len na významné udalosti a sviatky. Čevapi v Bosanskej Krajine pripravujú najmä z hovädzieho a jahňacieho mletého mäsa a podávajú ho v lepinji s cibuľou a kajmakom. Lepinja je biele pečivo z kysnutého cesta arabského typu. Kajmak je tradičná špecialita, ktorá sa pripravuje postupným zbieraním povlaku z vareného plnotučného mlieka. Vynikajúce čevapi v Mrkonjić Grade môžete ochutnať v reštaurácii s príznačne "balkánskym" názvom - Hilton. Ponúkajú tu klasické európske jedlá, ale hlavne tunajšie špeciality, akou je sýta hustá teľacia polievka - čorba či blitva so zemiakmi. Rodinný podnik je vzdialený asi 800 metrov od Chrámu svätého Sávu a z terasy je krásny výhľad na mesto a okolité kopce. Dovidíte odtiaľto až na Vitorog, ktorý je hraničným pohorím Republiky Srbskej s Federáciou Bosny a Hercegoviny a zároveň tvorí aj jednu z hraníc regiónu Janj.

Obec z Marsu

Približne dvanásť kilometrov od Mrkonjić Gradu vás očarí sympatická obec Jezero s veľkým turistickým potenciálom. Zástavba obce je roztrúsená medzi husto zalesnenými kopcami a rozvetvenými ramenami čírej Plivy. Tu niekde sa Pliva pozvoľna rozširuje do veľkého Plivského jazera, ktoré siaha až k mestu Jajce. Ďalšie jazero Đol pozýva na oddych, člnkovanie či rybolov. Na jeho brehu nájdete aj reštauráciu a v blízkosti možnosti na ubytovanie.

Táto malá obec sa preslávila vo svete tým, že po nej pomenovali jeden kráter na Marse. Starostka Jezera Snežana Ružičić plánuje toto prepojenie s planétou využiť ako inšpiráciu na podporu záujmu mladých ľudí o vedu a výskum. 

Sídlo kráľov nad sútokom dvoch riek

Bývalé kráľovské mesto Jajce patrí k najkrajším mestám Bosny a Hercegoviny. Z Jezera k nemu vedie cesta malebnou krajinou popri Plivskom jazere. Dostanete sa tam za necelú polhodinu. Zhruba päť kilometrov pred vstupom do mesta, na mieste, kde je prirodzená travertínová hrádza a kde sa Pliva rozvetvuje do menších, ale živých riav, objavíte súbor malých drevených mlynov postavených na koloch nad vodou. Ide o nevšednú pamiatku ľudovej architektúry, ktorá svedčí o tom, že v minulosti mala každá bohatšia rodina svoj vlastný malý mlyn.

Výnimočnú panorámu mesta vytvára zvláštne zoskupenie osmanskej a rakúskej architektúry, stredoveké hradby a pevnosť nad mestom spolu s dvadsaťdva metrov vysokým Plivským vodopádom, ktorým sa Pliva vlieva do Vrbasu a ktorý patrí medzi najkrajšie vodopády sveta. Jajce oplýva veľkým množstvom historických pamiatok, najstaršia z nich je rímska svätyňa boha Mitra. Sídlili tu bosnianski králi a neskôr sa mesto dostalo pod osmanskú nadvládu. Krátky čas patrilo aj uhorskému kráľovstvu Mateja Korvína. Veľmi pôsobivé sú uličky, ktoré vedú k pevnosti, zachovalé hradby, tri zachovalé mestské brány a do opevnenia včlenené mestské domy. Z pevnosti je krásny výhľad na mesto a okolité hory. Jednou z významných pamiatok sú aj katakomby s podzemným kostolom a kryptou, ktoré sú vyzdobené kamennými reliéfmi.

V parku nad vodopádom sa prechádzajú turisti, ale aj študenti a usmiate moslimské mamičky s deťmi. Nájdete tu aj niekoľko príjemných kaviarničiek a reštaurácií. Obľúbené čevapi majú všade a z porcie pre jednu osobu by sa pokojne najedla štvorčlenná rodina.

Jajce je mesto, kde musíte stráviť viac dní, alebo sa sem niekoľkokrát vrátiť. Naplno zažiť atmosféru a vidieť všetky tunajšie zaujímavosti nie je možné za jeden deň alebo za niekoľko hodín. Ubytovať sa tu môžete v niekoľkých slušných hoteloch, ale aj v súkromných apartmánoch. Priamo na brehu Plivy je dispozícii aj hostel, kde hľadajú nocľah väčšinou mladí ľudia. Ceny sú tu neuveriteľne nízke.

Siedma republika Janj

Južne od Jezera vo vzdialenosti približne dvanásť kilometrov leží Šipovo. Tu sa do Plivy vlieva rieka Janj. Mesto je administratívne centrum regiónu Janj, napriek tomu, že sa nachádza za jeho pomyslenou hranicou. Na námestí pred budovou mestského úradu vás upúta nezvyčajný pomník, ktorý slúži ako pitná fontánka. Na jej vrchu sa týči okrúhla panvica - tepsia s tradičným koláčom skrúteným do špirály. Koláč (janjska pita) je miestna špecialita a obyvatelia tohto kraja tvrdia, že ich zachránil v čase vojny. Hrdia sa, že pomník zasvätený koláču nemajú nikde inde na svete. Mesto a jeho okolie sa môže pochváliť aj bohatou históriou. Svedčia o tom početné archeologické nálezy, najmä z rímskej doby.

V Šipove je pekná a moderná základná škola s veľkým školským dvorom, ihriskom a priestrannou, dobre vybudovanou knižnicou. V knižnici majú okolo šesťtisíc kníh a žiaci ju aktívne využívajú. Zhromažďujú tu aj staršie použité učebnice, ktoré potom rozdeľujú medzi deti zo sociálne slabších rodín.

Ak cestujete zo Šipova ďalej na juh, ocitnete sa na náhornej plošine, ktorá pozvoľna stúpa k pohoriu Vitorog. Je to miesto ako stvorené na pasenie dobytka. V lete sú tu lúky plné rozmanitých bylín a vzduch je presýtený ich vôňou. Pod planinou s prevažne nízkym porastom sa hadia zatiaľ prirodzené meandre Plivy a Janja. Rozdiely v nadmorskej výške vidieť najmä na vegetácii - údolia vás prekvapia šťavnatými a bujnými listnatými lesmi. Región Janj svoje meno dostal podľa rieky, ktorá pramení medzi obcami Babići a Strojice. Janjanci svoj kraj však nazývajú aj Siedma republika. Názov pochádza z čias, keď bola Bosna a Hercegovina súčasťou bývalej Juhoslávie, ktorú tvorilo šesť federatívnych republík. 

Najvýznamnejším strediskom Janja sú Strojice, čo je vlastne časť obce Todoriči. Tu sa nachádza aj miestny úrad, kostol a základná škola. Názov škola dostala podľa hrdinu z druhej svetovej vojny Rade Marijanacovi. Nad vchodom do budovy visí jeho zväčšená fotografia. Nástenky a výstavky rôznych prác svedčia o pestrých aktivitách žiakov, ktoré sa nezameriavajú len na samotný vyučovací proces. Veľká časť žiakov patrí medzi členov kultúrno-umeleckého súboru KUD Janj Strojice, ktorý združuje deti aj dospelých. Janjské ľudové kroje sú neobyčajne nápadité a vkusné. Súbor v nich predvádza tradičné regionálne piesne a tance na rôznych prezentáciách a festivaloch. Škola však zápasí s každoročným poklesom počtu žiakov a riaditeľ Mirko Piljić sa obáva, že ju o niekoľko rokov budú musieť zatvoriť.

Na pozemku školy v tomto roku postavili sochu nedávno zosnulého rodáka Milana Marijanaca. Úspešný podnikateľ žil v Srbsku, ale nezabudol na rodný kraj, často sa sem vracal a podporoval rôzne projekty a aktivity. Bol hlavným organizátorom festivalu ľudových tradícií Janjski višeboj.

Pôvab Strojiciam dodáva pekný kamenný pravoslávny kostol s farou a prekrásny výhľad na pohorie Vitorog, ktoré, ktovie prečo, všetci miestni volajú Vitoroga.

Zvláštnou krajinou s veľkými, takmer pravidelne okrúhlymi krátermi - údoliami, sa zo Strojíc prašnou cestou dostanete do osady Popuže. Tvorí ju len niekoľko domov a hospodárskych stavieb, ale na kopci nad obydliami svieti biely murovaný kostolík. Niektoré údolia či "doline", ako ich Janjanci nazývajú, využívajú ako polia. Rastie v nich kapusta, fazuľa či zemiaky. Na iných miestach, kde sa v nich zachovala dažďová voda, sa veselo pľačká dobytok. Tu niekde môžete stretnúť aj baču Đeđa Neraca. Đeđo takmer tridsať rokov pracoval v Belehrade, potom sa vrátil do rodného kraja a zasvätil život chovu oviec. Jeho stádo tvorí viac ako päťsto kusov plemena pramenka. Je to najrozšírenejšie plemeno v tejto oblasti a chovajú ho výlučne na mäso. Ovčí syr alebo bryndzu, tak ako sme zvyknutí u nás, janjskí bačovia nevyrábajú.

Ak sa zo Strojíc vyberiete po hlavnej ceste do Kupresu, natrafíte na jednu z najatraktívnejších turistických zaujímavostí a pýchu tohto kraja - Vaganskú jaskyňu. Unikátny krasový útvar oplýva bohatou kvapľovou výzdobou. Turistom časť jaskyne sprístupnili len nedávno. Po prehliadke môžete pokračovať do Kupresu alebo odbočiť na vedľajšiu cestu, ktorá vás zavedie do osád na druhom brehu rieky Janj. Jednou z nich je Babići, odkiaľ sa dá pešo zostúpiť k prameňu Janja. Najskôr zbadáte na svahu nad kaňonom drevenú besiedku - je odtiaľ nádherný výhľad na kaňon aj rieku. Potom treba zostúpiť dole chodníkom, ktorý pravdepodobne vyšliapala divá zver alebo kozy. Odmenou za námahu sú pohľady na neuveriteľne jasnú azúrovú hladinu rieky, ktorú zvierajú vysoké a strmé vápencové skaly. Z jaskyne s nízkou klenbou vyviera Janj už ako silný a bohatý tok.

Janjská náhorná plošina 

Len šesť kilometrov od Babići, dobre ukrytá v hlbokom údolí rieky Glogovac, stojí ďalšia významná pamiatka Janja - pravoslávny kláštor Glogovac zo 14. storočia. O jeho vzniku sa zachovala legenda. V čase tureckej nadvlády žiadali obyvatelia Janja vezíra o povolenie na stavbu kostola. Vezír im prikázal, aby sa snažili získať súhlas od samotného sultána. Čakal, že súhlas nedostanú. Keď však súhlas od sultána nakoniec prišiel, nahnevaný vezír nariadil, že kostol nesmie byť väčší ako stiahnutá koža z býka a musí stáť na takom mieste, z ktorého nebude počuť zvony ani v jednej osade. Múdri Janjanci prešli vezírovi cez rozum. Kožu z býka narezali na tenké pásy a zviazali ich. Vznikol tak priestor, na ktorom potom postavili veľký kostol. Miesto mu našli v úzkej rokline rieky Glogovac ďaleko od akéhokoľvek osídlenia. Zvuk zvonov tlmili kopce, takže ho nepočuli ani v jednej dedine.

Zurčiaca oáza

Skutočný poklad a raj pre turistov - Janjske otoke, sa ukrýva v bujnej zeleni v údolí rieky Janj. Zo Strojíc vás sem dovedie cesta, ktorá klesá do hlbokej doliny.

Rieka sa tu rozlieva medzi starými vysokými stromami do množstva menších potokov, vodopádov a kaskád, ktoré takto vytvárajú malé ostrovčeky. Po niekoľkých kilometroch sa opäť spájajú, aby nabrali silu a očarili návštevníka posledným mohutným vodopádom, ktorý sa rúti približne z desaťmetrovej výšky. Rieka je veľmi chladná, čistá a plná rýb, najmä pstruhov a lipňov. Okrem prekrásnych výtvorov prírody tu však nájdete aj dve alebo tri skvelé reštaurácie. Ich majitelia ich s citom zakomponovali do okolitého prostredia. Pospájali niekoľko ostrovčekov drevenými mostíkmi a vy môžete sedieť a vychutnávať si jedlo v besiedkach na koloch priamo nad vodou, pričom vás sprevádza upokojujúce a všadeprítomné zurčanie vody. Jednou z reštaurácií je aj Kafanica Janjske otoke kod Zorice. Keď si tu objednáte porciu pstruha so zeleninou, Zorica vás jednoducho prekvapí. Prinesie praženého pstruha v kukuričnej múke, zeleninu, hranolky, čevapi, klobásu, kajmak, uštipci a ako dezert pravú janjskú pitu - krompirušu. Na stole neostane kúsok voľného miesta.

"U nás je zvykom jesť vždy viac chodov, nie iba jeden," vysvetlí s úsmevom. Treba podotknúť, že cena za takúto hostinu pre dve osoby je približne pätnásť eur.

Janjske otoke ponúkajú aj niekoľko možností na ubytovanie. Všetko sú to vidiecke domy so záhradami, kde tečie minimálne jeden potôčik, v jednom dvore sa pýšia aj unikátnym, dosť veľkým vodopádom. Veľmi príjemné ubytovanie ponúka rodina Ubovič. Malý útulný domček s krásne upraveným dvorom žiari čistotou a poskytuje úplné súkromie.

Janjske otoke

Korida a furmanské preteky

Obľúbenou zábavou v Bosanskej Krajine, ale aj v celej Bosne a Hercegovine, sú býčie zápasy. Tradícia koridy tu vznikla už takmer pred dvesto rokmi. Upevniť ju pomohla aj poviedka Jablan od spisovateľa Petra Kočića z roku 1902. V príbehu o zápase dvoch býkov opisuje pripútanosť človeka ku krajine, z ktorej pochádza, a jeho túžbu vzdorovať útlaku moci. Korida má v Bosne našťastie trochu iné pravidlá, než v Španielsku. Nekončí krvou a smrťou býka. Dva býky tu bojujú proti sebe len dovtedy, kým jeden z nich neutečie. Veľkej obľube sa tešia aj tradičné furmanské preteky (štraparijade). Je to súťaž pracovných koní v ťahaní kmeňa. Kone pretekajú vo viacerých kategóriách. Okrem rýchlosti ťahania kmeňov sa hodnotí najmä správanie koní, ale aj ich majiteľov, pričom sa zakazuje používanie bičov či palíc. Na týchto udalostiach sa väčšinou stretnú ľudia nielen z Bosny a Hercegoviny, ale aj z Chorvátska, Srbska, Čiernej Hory. Na preteky dorazia aj majitelia koní z Rakúska či Nemecka, ktorí majú v Bosne svoje korene. 

Oveľa krajší je však pohľad na stáda koní, ktoré sa voľne pasú na planinách severozápadnej Bosny. Môžete ich tu vidieť, len ak máte veľké šťastie.

Janjské pasienky

V krajine ešte stále cítiť dôsledky občianskej vojny z deväťdesiatych rokov, životná úroveň obyvateľov je v priemere nízka a veľa rodín je odkázaných na pomoc. K tejto situácii prispela aj súčasná pandemická kríza, ale najmä trvajúce politické problémy. Mladí práceschopní ľudia masovo odchádzajú do zahraničia, hlavne do Nemecka a Rakúska. Študenti radšej študujú v Záhrebe alebo Belehrade. Ľudia opúšťajú najmä osady na vidieku. Tí, ktorí ostali, sa zaoberajú prevažne chovom dobytka, alebo sú zamestnaní v lesníctve. Nie je to ľahký život a situáciu im sťažuje aj fakt, že v mnohých osídleniach na náhorných plošinách je nedostatok pitnej vody.

Nádherná divoká príroda, historické pamiatky z rôznych dôb a rôznych kultúr, ľudové tradície a folklór, ale aj skvelá gastronómia priam predurčujú, aby sa Bosna a Hercegovina stala jednou z najatraktívnejších turistických destinácií Európy. "Rozvoj cestovného ruchu je však len jedným odvetvím hospodárstva, ktoré môže Bosne a Hercegovine pomôcť zamestnať obyvateľov a udržať si práceschopných ľudí," hovorí publicista Stanislav Jakica z Mrkonjić Gradu, ktorý neúnavne propaguje prírodné krásy, ale aj pastiersky spôsob života ľudí na planinách. O rozvoji turistiky vo svojej vlasti má konkrétnu predstavu: "Cestovný ruch sa môže rozvíjať vo forme vidieckej turistiky, výstavby drevených zrubov a sprievodných zariadení, ktoré sprostredkúvajú kultúru života týchto ľudí."

Napriek ťažkému životu a problémom, s ktorými sa obyvatelia tejto čarovnej balkánskej krajiny húževnato boria, nestratili zmysel pre pohostinnosť, ktorá tu má hlbokú tradíciu a považujú ju za samozrejmosť. Cudzincov si nadovšetko vážia a srdečne ich vo svojej domovine vítajú.

©Katarína Mikolášová

Vďaka podpore Fondu na podporu umenia som mohla uskutočniť prezentáciu knihy Povesti spod Vitoroga/Priče ispod Vitoroga v Bosne a Hercegovine a napísať aj túto reportáž.

                                                                                                                                                      Katarína Mikolášová