Jablko pre Ikoniju

"Predvčerom som videla tvojho otca so starým Jankovićom. Išli z krčmy, kdeže by oni odinakiaľ..." vraví babka Jovana. Slová pomaličky prevaľuje v ústach, pohráva sa s nimi na jazyku, starostlivo zvažuje, vysloviť, nevysloviť.

"S Jankovićom?" zbystrí vnučka pozornosť. "Ty ho poznáš, babka?"

"Poznám aj nepoznám. Viem o ňom niečo."

Jovana sa skloní nad vnučkinu prácu.

"Táto košeľa bude naozaj krásna! Ako vidím, na hruď si vyšila vzor kvetu. Je to veľmi pekné. Teraz vyzdob aj rukávy! Môžeš skúsiť motív kruhu, aký mám na košeli ja. Pozri! Čím je výšivka bohatšia, tým je nevesta žiadanejšia," usmeje sa.

Ikonija sa sústredí na prácu. No po chvíli zdvihne hlavu.

"Babka Jovana, čo viete o tom Jankovićovi?"

"Jankovićovci majú gazdovstvo za tým vŕškom oproti nám," ukáže rukou dopredu. "Nie je to ďaleko. Majú veľa pôdy, kone, ovce aj kravy. Sú to najbohatší gazdovia v širokom okolí."

"Aha," povie Ikonija. "Preto bol taký namyslený."

"Kto?"

"Uroš Janković. Prišiel za mnou, keď som pásla."

Babka ticho zahvízda.

"Čo je, babka? Čo to znamená?"

Jovanina tvár neveští nič dobrého. Ústa sa jej zmenia na tenkú prísnu čiaru. Vrásky na čele sa prehĺbia.

"Možno sa tí dvaja potajomky dohodli," preblesne jej mysľou. Zmocní sa jej hnev. "Hádam len zať nechce Ikoniju za Uroša?! Pravdou je, že bohatí sú dosť a núdzou by asi netrpela..." húta stará žena.

"Čo si tak ticho?" ozve sa vnučka.

"No... vieš, Uroš je bohatý mládenec. Mnohé by boli rady, keby ich popýtal."

Dievča sa zamračí.

"Ale ja nie. Je starý a protivný."

"Nie je starý. Má asi dvadsaťpäť rokov. No mal by sa už oženiť. Vyzerá trochu staršie, lebo má tie fúziská."

"Nepáči sa mi."

"Máš pravdu, Ikonija," pohladká ju babka po vlasoch. "Mladý Uroš už teraz priveľmi holduje pálenke. Ako aj jeho otec. Dávaj si na seba pozor."

"A teraz sa venujme práci," dodá a uprie pohľad na výšivku. "Preto si sem prišla. Pozri, toto je motív jablka. Ten vyšívam najradšej..."

"Aj mne sa páči. Všetky vzory sú krásne!"

"Kríž znamená kresťanskú vieru, to asi vieš. Toto je šatka mojej mamy. Sama si ju vyšívala. Aj táto košeľa patrila jej. Má bohato vyzdobené rukávy. Mama tu vyšila rôzne drobné tvary, ale všetky spolu vytvárajú kruh. Pozri, tu sú kosoštvorce a medzi nimi drobné halúzky... Kruh je symbol života a sveta, v ktorom sa neustále všetko hýbe. Je to harmonický pohyb stále dokola. Rozumieš tomu?"

"Trochu áno. Znamená to napríklad, že každý rok je jar, leto, jeseň a zima stále dokola!"

"Výborne!" zatlieska babka. "A každý rok musíme zasiať, starať sa o roľu, zožať, zomlieť múku..."

"A keď je deň, nie je noc, ale vždy prídu za sebou!" smeje sa Ikonija.

"Ty si ale múdre dievča!" pochváli ju Jovana.

"Ale tá výšivka je čierna!" prekvapene povie Ikonija.

"Keď bola moja mama mladá, vyšívali naše ženy len čiernou niťou. Neviem, odkedy používame modrú. Mne sa modrá páči," usmeje sa babka.

Obe stíchnu a sklonia sa nad ručnú prácu.

Uplynie niekoľko týždňov. Ikonija každý večer chodieva k Jovane. Vyšíva košele, šatky, ale aj posteľné plachty, ktoré pre ňu celých pätnásť rokov opatruje babka Jovana v drevenej truhlici. Voňajú levanduľou a tmavomodrá výšivka sa na snehobielom plátne krásne vyníma.

"Si veľmi šikovná," pochváli ju neraz babka Jovana.

Ikonija takmer zabudla na príhodu s Urošom. Pomaly začína veriť, že to otec s vydajom naozaj nemyslí tak vážne. Vyšívanie s babkou patrí k jej najkrajším chvíľam.

Vonku sa leto hlási čoraz nástojčivejšie. Slnko sa vyhupne ponad vrchy a zrazu všetkých prekvapí svojou žeravou silou. Keď je horúci letný deň, ani ovciam sa nechce križovať svahy. Vtedy sa zhŕknu pod najbližší strom a čakajú, kým horúčava prejde. Potom sa opäť veselo pustia do paše. Neprestanú, ani keď sa zotmie. A tak Ikonija ostáva vonku s ovcami do neskorého večera. Veď aj staré múdre ženy vravia, že večerná paša je najlepšia na vlnu.

Aj dnes sa zvieratám a ľuďom uľavilo od páľavy, až keď žeravá guľa slnka zmizla za kopcami. Na svahy sa spúšťa čoraz hustejšia tma. Ikonija už obracia stádo. Je čas vrátiť sa domov. No zrazu začuje temný dunivý zvuk. Dupot nejakého splašeného stáda? Alebo koní? Obzrie sa za seba. Z tmy sa vynoria čierne siluety jazdcov. Rútia sa k dievčaťu. Ovce sa splašene rozutekajú. Šesť jazdcov obkľúči Ikoniju. V jednom z nich spozná fúzatého Uroša.

"Hybaj na koňa," vyzve ju so smiechom Uroš. Dievča o krok ustúpi. Vtom ju zozadu schmatnú štyri mocné ruky a ako pierko ju vyhodia na koňa k Urošovi. Ten ju jednou rukou pevne chytí okolo drieku a uháňa krížom cez pole.

"Ajmo!" zakričí a ostatní jazdci ho nasledujú v divom cvale.

O malú chvíľu zastavia kone na širokom dvore honosného gazdovského domu. Ikonija si stihne všimnúť veľké drevené vráta a maštaľ pre kone. Uroš ju vlečie k domu.

"Neboj sa, u nás ti bude dobre," smeje sa nahlas. Potom ju surovo vsotí do akejsi komôrky. Je tu len malý stolček, jedna truhlica a lôžko vystlané ovčími kožami.

"Tu ma počkaj," povie, vyjde von a zabuchne dvere. Zaštrkotá kľúč.

Keď sa vyľakaná dievčina trochu spamätá, zo všetkých síl sa oprie o dvere. Tie sú však z ťažkého dubového dreva. Keby boli živé, iba by sa blahosklonne usmiali.

Ikonija na ne začne búchať a zúfalo kričať o pomoc. Zvonku počuje hlasy, no nikto si jej krik nevšíma. Po chvíli sa unaví a ustúpi od dverí. Obzerá si miestnosť. Cez špáry vo dverách preniká svetlo z ohniska pred domom. V stene oproti zbadá maličké okno. Za ním vidí kúsok lesa a ďalej už len pasienky osvetlené mesiacom.

Zvonku k nej dolieha vrava. Mužské hlasy hovoria, prekárajú sa, žartujú, smejú sa. Z ich rečí pochopí, že pečú jahňa. A pijú, akoby nie.

Ikonija tuší, že ak sa jej nepodarí ujsť, bude v tomto dome musieť ostať naveky. Rozhodne sa preskúmať okno. Na prvý pohľad vyzerá veľmi malé. Opatrne ho otvorí. Vystrčí hlavu a jednu ruku. Zdá sa, že to pôjde, poteší sa. Len aby ju nezbadali tí vonku. Našťastie sú na opačnej strane domu. A robia celkom slušný hurhaj. Už začali aj spievať. Tu za oknom je ticho a tma. Ikonija sa tmy nebojí a nebojí sa ani lesa. Lesné zvieratá nie sú zlé. Neublížia bez príčiny. Nie ako ľudia. Vystrčí cez okno aj druhú ruku a obe ramená. Je to trošku úzke, ale Ikonija je opatrná. Pomaly vysúka cez okno celé telo. Potom skočí. O chvíľu jej štíhla postava zmizne v húštine.

Unudený mesiac sa zahľadí do prázdneho okna. Posmešne sa uškrnie a potom sa odkotúľa tesne nad les, aby zasvietil dievčine na cestu.