Najkrajšia farba

Začínam žltou, do ktorej som primiešala bielu. Tenkým štetcom nanášam obrysy nejakých tvarov, pravdepodobne to bude zátišie s vázou, knihou a veľkou misou s ovocím, ovocie budú jablká a banány, farby treba nanášať postupne od bledých tónov k tmavým... chcem si precvičiť vzťahy a proporcie v priestore, miestnosť rozvoniava olejčekom. Matke farby smrdia, otráviš sa, aspoň si otvor okno, mohla by si sa zaoberať niečím užitočným, pre mňa je aj maľovanie užitočné, poviem. Matke zvoní mobil, ahoj, ozve sa, nato začujem vzlyk. Neviem, čo jej to zišlo na um, všetko sme jej vybavili, dekan je manželov dobrý kamarát... Skica je hotová, beriem do ruky hrubší plochý štetec. Myslí si, že niekto bude zvedavý na tie jej machľanice, v škole sa vždy dobre učila, a teraz toto. Vytlačím na paletu rumelku a stráž alizarínovú, obe miešam s malým množstvom bielej, pomaly vyfarbujem plochy, nie som spokojná, pohrabem sa medzi tubami, vytiahnem tri bez toho, aby som sa na ne pozrela a vytlačím ich na paletu. Zelená, čierna, parížska modrá. Moja matka do telefónu hystericky kričí. Samé jednotky! Na základke aj na gympli! Určite by ju na to právo vzali! Dekan to len istil. Banány sú dva, precízne ich vyfarbujem žltou, pridám trochu rumelky, spravím niekoľko neurčitých hnedých škvŕn, vedľa banána sa belie veľká plocha čistého plátna, malo by tam byť jablko, predsa som ho nakreslila! Ale nevidím ho, plátno je biele, pevne napnuté, svieti na ňom iba jeden žltý a jeden oranžový banán s hnedými bodkami, visia vo vzduchu, tesne vedľa seba, akoby to boli siamské dvojčatá, viem, že na obrázku bol stôl, na ňom misa, vedľa nej kniha a váza, váza mala byť prázdna, kniha otvorená, taká bola moja skica, kreslila som to bledožltou farbou, lenže teraz tam ostali len banány. Možno som namiešala príliš bledú farbu, možno som skicovala bielou farbou na biele plátno, áno, aj to sa mohlo stať, trochu som roztržitá, matka ešte stále s niekým telefonuje, je vedľa v miestnosti, ale aj tak počujem všetko, čo povie. Aj maturitu spravila na výborné, áno, maturovala z dejepisu, prihlášku si podala. Hej, určite sme ju trochu presviedčali, otec jej dohovoril, neviem, čo to odrazu do nej vošlo...

Blankytná vznikne zmiešaním parížskej modrej s bielou, ale bielej musíš pridať oveľa viac.

Najskôr treba vyfarbiť pozadie, spomeniem si. Maľujem blankytnú oblohu, za oknom je sivá. Pozadie obrazu tvorí modrá obloha, lietajú po nej dva spojené banány, lepia sa na seba ako milenci, vyzerajú čudne, farby sú málo výrazné, musím to zmeniť, aha, aj dokresliť ten stôl, môže byť z prírodného dreva, trochu hnedej a žltej, stále je to mdlé ako krajina za špinavým sklom, nie za oknom v mojej izbe, to sa leskne čistotou, odporne. Namočím štetec do parížskej modrej, podídem k oknu a urobím na ňom dva dlhé šmuhy krížom cez seba, rýchle sa vrátim k plátnu. Nemali sme ju dávať na tú výtvarnú, chceli sme len, aby mala vyplnený každý deň, aby nemala čas na hlúposti, veď vieš, tie partie v dnešnej dobe, radšej nech je decko od rána do večera v škole a na krúžkoch, naozaj neviem, čo budeme robiť, nerozpráva sa s nami. Počujem, ako matka plače do telefónu, obloha za oknom neustále klesá, možno sa práve dnes spojí so zemou, pomiešajú sa im farby ako na mojej palete a my sa v tom sivom chaose stratíme, nebudeme vidieť nič a našťastie nebudeme ani nič počuť, to by som naozaj chcela, zatiaľ krúžim štetcom po plátne a čakám, kedy sa to stane.

Štvrté poschodie je dosť vysoko, oblaky nízko, vzduchom poletuje kúsok zelenej handričky, okennej tabule sa na okamih dotkne nejaký vták, veľmi malý, možno sýkorka, kedysi dávno som im v zime na parapet sypala mak, ale už to nerobím, načo. Beztak zomrú. Otvorím okno, nahnem sa. Podo mnou sa v elegantnom oblúku vinie asfaltový chodník, kráča po ňom mladá žena s kočíkom a druhé dieťa vedie za ruku, zhovievavo sa usmieva, zastane. Malý sa niečo pýta, ukazuje hore na oblohu, matka priblíži tvár tesne k tvári dieťaťa, pozrie sa tým smerom, pokrúti hlavou, nato ho objíme, pohnú sa. Chlapec poskakuje na jednej nohe, výska, pevne sa drží maminej ruky. Takto si predstavujem definíciu čistej lásky, v útlom detstve je to jasné. Vietor mi do izby naženie niekoľko snehových vločiek, zatvorím oblok, opäť sa postavím k plátnu.

Vezmem si hrubý štetec, urobím zopár rýchlych ťahov parížskou modrou, po obraze sa rozstrekne tmavá spenená riava, niekoľko kvapiek sa rozuteká po oblohe, riava je rýchla a živá, nepolapiteľná, postupne prehĺta obidva banány, topia sa v nej, revú o pomoc, tenký okrúhly štetec im rumelkou náhlivo kreslí rozďavené ústa, vyplazené jazyky, každému dva, pre istotu. Nie je to dobré, obraz potrebuje oveľa viac parížskej modrej, premaľujem oblohu, veď aj tá vonku je čoraz tmavšia, pozri sa.

Oblok je vysoko, ľudia sú ako trpaslíci, pohybujú sa ťarbavo, sneh na chodníkoch im skracuje kroky, niektorí z nich sa náhlia k farebným krabičkám s kolesami, zoškrabujú z nich sneh, nastupujú do nich, buchnú dverami, zvyšný sneh sa rozpráši po okolí, krabičky zachrčia, pohnú sa, zmiznú. Nechápem, prečo robia toľko zbytočných vecí, odchádzajú, aby sa zase vrátili.

Parížska modrá nie je dosť tmavá, primiešam do nej čiernu, ešte viac. Štetec krúži plátnom, vedie mi ruku.

Vyhrávala všetky výtvarné súťaže, áno, bavilo ju to. Na tie skúšky napokon nešla. Nechala vlak odísť a vrátila sa domov. Nie, od leta nerobí nič. Nezamestnala sa. Nikam nechodí.

Kruhy sú veľké oči, patria postave, ktorá vystrašene pozerá z obrazu, je to žena s tmavomodrými vlasmi, ale oči sú blankytné, ostalo jej v nich kúsok oblohy z pozadia, žena má dvoje úst a štyri jazyky, banány niekam zmizli, nie som spokojná, malo to byť predsa zátišie.

Načo maľovať rôznymi farbami, najkrajšia farba je čierna.

Mohla by si sa konečne osprchovať a prezliecť, už dva týždne si v tom istom pyžame, prečo by som to robila, keď nikam nejdem, poviem, ľudia robia samé zbytočnosti, aj teraz, aha, niekto odhadzuje sneh, akoby sa po čase neroztopil aj sám.

Žena s blankytnými očami mizne v čiernej krútňave, jej jazyky sa rozmazávajú, menia farbu na tmavofialovú, no hrubý štetec neúprosne pokračuje, kým sa načisto nerozpustia v tmavej zelenohnedej kaluži, na plátne vidieť už iba tmavé machule, niet tu blankytnej oblohy, ani blankytných očí, nie je tu žltý a ani oranžový banán, nie je tu stôl, ani váza, ani kniha, je len žena, presnejšie jej neurčitá silueta, ktorá sa neustále mení, akoby sa v poslednej chvíli chcela zachrániť, utiecť z obrazu, akoby chcela kričať o pomoc, ale už nemá čím, jej ústa sa utopili v parížskej modrej. Môžem ti pomôcť, ale musela by si čakať niekoľko dní, kým zaschnú farby, poviem, ale beztak to bude zbytočné. Možno ti bude lepšie takto, v tmavomodrej, alebo ešte lepšie takto - budeš zamotaná v čiernej, najtmavšej čiernej, kde ťa nikto nezbadá, nikto nenájde, nikomu nebudeš na ťarchu, nebudú ťa musieť šatiť a živiť, vynakladať prostriedky na tvoje vzdelanie, starať sa o tvoje zdravie, môžeš ležať v tichu a tme, nikomu nič nevravieť, nikomu nevysvetľovať, neodpovedať, konečne mať pokoj.

Obraz je ľahký, veď je to iba kúsok natiahnutého plátna na drevenom ráme, vietor ho nadnáša ako v jeseni šarkanov, napokon pristane na čerstvej snehovej prikrývke na detskom ihrisku, preliezačky s bielymi čapicami sa posmešne uškŕňajú. Štvrté poschodie je dosť vysoko, ale obrazu sa nič nestalo, leží bezpečne v snehu, namaľovanou stranou nadol, je to presne tak, ako keď ti padne na zem chlieb s maslom. Na palete mám ešte celú kopu farieb, ktoré som nestihla minúť, schytím štetec a všetky zmiešam do jednej - temnej, nie úplne čiernej, neurčitej, takej... močiarnej. Vezmem paletu a obtriem farbu znútra o obločnú tabulu, konečne som namaľovala skutočnú oblohu, okno je stále otvorené, vyhodím paletu von, nepozriem sa, kam spadne, už ju nebudem potrebovať, už nebudem maľovať, pretože už to nedokážem, moja ruka poslúcha štetce, nie naopak. Oblok je dokorán, parapet je trochu klzký, vonku poletuje niekoľko drobných chumáčikov snehu, štvrté poschodie je dostatočne vysoko.

@Katarína Mikolášová

Text neprešiel jazykovou úpravou.

Poviedka je z pripravovanej knihy Pozri, ako vyzerá mravčia svadba.

Napísanie diela z verejných zdrojov formou štipendia podporil Fond na podporu umenia.