Ukážka z pripravovanej knihy

Hlad

(Priče ispod Vitoroga/Povesti spod Vitoroga)

Matka vysype z plátenného vrecka posledné zvyšky múky. Vzdychne. Je len niekoľko dní do konca januára. Ako prežijú do jari? Ale dnes je Svätého Sávu a ona musí pripraviť oslavu. Prídu hostia. Upečiem krompirušu*, rozhodne sa. Má ešte trochu zemiakov... Pustí sa do práce. Najskôr zamiesi cesto. Dreveným valčekom ho natenučko rozvaľká. Kým cesto oddychuje, pripraví zemiakovú plnku. Práca sa jej darí. O chvíľu už rozvoniava celá chyža. Hotový koláč nechá chladiť na stole. Oblečie si vlnený zubun a vyjde von. Kráča k maštali, chce sa pozrieť na kozu s mladými. Majú iba jeden deň. Tento rok prišli na svet mimoriadne skoro a privítalo ich chladné a nevľúdne počasie.

Vukoje zápasí s fujavicou, vlečie domov celý mladý buk. Buk je oveľa väčší ako on sám, ale našťastie ho môže ťahať po snehu. Chlapec je hrdý, že sa mu ho podarilo dostať až k domčeku. Otrasie zo seba sneh a vojde dnu. Hneď ho omámi vôňa čerstvého pečiva. V tej chvíli zacíti, ako sa mu v útrobách bezmocne zvíja prázdny žalúdok. Pocit hladu ho sprevádza takmer celé detstvo, zriedkavo majú doma toľko jedla, aby sa celkom nasýtili. Zvykol si naň. Ale teraz je to niečo celkom iné! Nemôže odolať úžasnej vôni. Podíde k stolu, preglgne. Krompiruša s krásne ružovou kôrkou! Ani nôž si nevezme, len tak, rukou odtrhne poriadny kus koláča...

"Vukoje!" matka zhrozene hľadí na stôl. Skoro celá krompiruša je preč. Ostalo iba niekoľko potrhaných kúskov.

"Vukoje!" skríkne ešte raz. "Čo si to urobil?!"

"Ja... bol som veľmi hladný," Vukoje si až teraz spomenie, že dnes je Svätého Sávu. Stŕpne. Zbadá, že matka má v očiach slzy.

"Zjedol si skoro všetko! A čo ostatní? Bratia, otec? Čo sa to s tebou stalo?" vyčíta mu matka. "Bodaj by si do konca života iba železo jedol! To nech ťa zasýti!" vykríkne a unavene klesne na lavicu.

"Hééj!" Pastier Branko beží dedinou a rozhadzuje rukami, vyzerá to, akoby sa pomiatol. Večerná purpurová obloha mu farbí tvár dočervena. "Ľudia! Susedia! Všetky kravy zmizli, pod zem sa prepadli..." pastierovi sa trasie hlas aj ruky.

"Čo sa stalo?" zastaví ho Dragan. Dragan je najbohatší gazda v Strojiciach.

"Vrav," posmeľuje ho.

"Daj mi trochu vody," dychčí Branko. Gazda donesie vodu. "No tak, čo sa deje?"

Branko sa prežehná a zodvihne hlavu k oblohe.

"Strašné veci... vyhnal som kravy na pastvinu... kúsok od Popuže, tam je vždy už v apríli šťavnatá tráva. Celý deň sa pokojne pásli. Ale hneď ráno som si všimol, že na lúke pribudlo viacero jám. Každú noc je ich o niečo viac. Sú okrúhle a veľké ako tvoj dvor."

"Videl som jamy, nedávno som bol v tých miestach. Roztrúsené sú vari až k Vitorogu. Rád by som vedel, odkiaľ sa tam berú?" Dragan zamyslene kýva hlavou. "Pribúdajú už niekoľko rokov. Pamätám sa, že voľakedy som pásol dobytok na takmer rovnej lúke. Ale teraz?!" Branko bezmocne rozhodí rukami. "Ale, ako vravím," pokračuje. "Do večera bol pokoj. Kravy sa držali pohromade a práve som ich chcel hnať domov."

Branko vypije vodu.

"Odrazu sa zem rozochvela. Kravy sa stiahli tesne k sebe, splašene bučali a plieskali chvostami. Pes sa so skučaním rozbehol preč. Márne som za ním kričal. Pod nohami sa mi začala drobiť a presýpať hlina, zľakol som sa a bežal som aj ja čo najďalej. Potom som začul hukot. Obzrel som sa. Pod kravami sa prepadávala zem, akoby niekto v podzemí ryl a vyhĺbil tam dieru. Do tej diery sa zosypala pôda so všetkým, čo na nej bolo, všetko sa obrátilo naopak. Kusisko lúky zrazu zmizlo aj s kravami. Ostala tam iba jama a v nej hlina a kamene."

Dragan aj ostatní gazdovia, ktorých prilákal Brankov krik, zdesene počúvajú. "Aj ja som si všimol tie jamy."

"Aj ja," ozývajú sa viacerí. "Najhoršie je, že sú čoraz bližšie pri dedine. Teraz sme prišli o kravy. Ale čo ak prídeme aj o strechu nad hlavou?" lamentujú. "Ba aj o život!"

"Dajte, susedia, všetkým vedieť, čo vám teraz poviem," pomaly a vážne požiada Dragan. "Aj tým, čo žijú na opačnom brehu rieky Janj. Mám dcéru Isidoru. Poznáte ju. Viete, že je krásna, dobre vychovaná, múdra. A dostane aj bohaté veno. Dám ju tomu, kto nás zbaví tejto záhady a nešťastia, ktoré nám hrozí."

Isidora stojí na prahu a počúva. Zakryje si rukou ústa a zmizne v dome. Ona už vie, koho by chcela za muža. Vždy, keď stretne Vukoju, srdce sa jej rozbúcha ako zvon. Nemôže odtrhnúť zrak od jeho iskrivých hnedých očí. Ale otcovi sa to neodváži prezradiť. Vukoje je z chudobnej rodiny. Nikdy by mu ju nedal.

Dievčina sa celú noc prehadzuje na lôžku. V hlave sa jej ako nepodarená priadza prepletajú myšlienky jedna cez druhú. Sotva sa rozbrieždi, chvatne sa oblečie a vytratí sa z domu. Počula, že v kláštore Glogovac žije veľmi múdry pop*.

"Určite mi poradí," dúfa a rezkým krokom kráča dolu svahom. Minie obrobené polia a dostane sa do lesa. Kamenistý chodník ju vedie k rieke. Drevená lávka je na svojom mieste, túto jar ju nevzala veľká voda. Isidora prebehne na druhý breh. Čaká ju ešte poriadny kus cesty. Kláštor leží v úzkej doline riečky Glogovac, ukrytý medzi strmými lesnatými kopcami.

"Pred desiatimi rokmi tu bola istá žena a vyspovedala sa mi z ťažkého hriechu," rozhovorí sa pop. "Viaže ma však tajomstvo. Nemôžem ti povedať, kto to je. Kliatba tej ženy spôsobila vaše nešťastie."

"Povedzte, prosím, je nejaký spôsob, ako tú kliatbu zrušiť?"

"Jediné, čo tu môže pomôcť, je odvaha a úprimná láska janjského dievčaťa. Takého, ako si ty."

"Ale čo mám urobiť? Vravte! Urobím to!" nalieha Isidora.

"To nemôžem. Ale neboj sa. Keď príde čas, svätý ochranca tvojej rodiny ťa povedie. Stačí, ak budeš naozaj chcieť. Potom iba počúvaj jeho rady."

Pop jej požehná a rozlúči sa s ňou.

Cestou domov sa Isidora modlí a úpenlivo prosí Svätého Juraja, aby jej pomohol.

Dni sa míňajú. Čoraz voňavejšia jar hýri farbami. Jablone sa vyobliekali do bielych šiat a večer sa kopce aj doliny ozývajú spevom mládencov. Konečne prišiel Đurđevdan.*

Isidora vstane ešte pred svitaním. Chce sa dnes okúpať v rieke, aby bola zdravá po celý rok. Ponáhľa sa, musí to stihnúť pred východom slnka. Potom pomôže v kuchyni s prípravou krstnej slávy. Svätý Juraj je ochranca ich rodiny a ona miluje tento deň. Zíde sa celé príbuzenstvo aj susedia. Vtedy je veselo.

Kráča dole k rieke na miesto, kde sa Janj rozvetvuje do mnohých ramien. Radostne zurčia okolo niekoľkých menších ostrovov, drobné vodopády sa napokon zlejú do jedného mohutného. Vždy, keď sem Isidora príde, nadchýna ju jeho krása. Nájde si miesto, kde je vodný tok pokojnejší, zoblečie si šaty a vstúpi do vody. Voda je poriadne studená, ale ona len zatne zuby a kráča po potoku. Konečne jej hladina siaha aspoň po pás. Rýchlo sa ponorí až po krk. Ledva zadrží výkrik! Akoby mala telo medzi kockami ľadu. Ale keď vykročí na breh, cíti, ako ju oblieva príjemné teplo. Oblečie sa a ide k veľkému vodopádu. Vyjde kúsok hore svahom ponad rieku. Kríky tu nie sú veľmi husté. Sadne si na suchý peň a pozoruje hučiaci a spenený prúd vody, v ktorom sa odráža tisíc drobných mesiacov. To je nádhera, myslí si. Ešte chvíľu sa budem pozerať. Domov pôjdem hneď, ako začne svitať. Zrazu však začuje akýsi lomoz. Akoby bežalo stádo koní alebo kráv?! Ale zem duní oveľa hlasnejšie! Do dunenia sa mieša fučanie a fŕkanie, dievčaťu sa zdá, že počuje aj ľudský hlas. Zatají dych. Prikrčí sa a iba vypliešťa oči. Oproti nej na druhom brehu rieky sa zjaví zviera. Obrovské a čierne. Osvetľuje ho posledný zvyšok mesačného svetla. Isidora vidí hlavu býka so štyrmi rohami, pod okrúhlymi iskriacimi očami sa však škerí vlčia tlama s vyplazeným jazykom. Zviera je veľké ako šesť býkov dohromady. Telo mu pokrýva vlčia srsť. Nohy sú krátke a končia sa mohutnými pazúrmi ako nohy krta. Obluda sa nakloní nad vodopád a skĺzne sa po ňom. Ozve sa rev. Vodopád sa na okamih zastaví, potom začne voda striekať nahor a vracať sa proti prúdu rieky. Obluda zaskučí, zatrasie sa a zmizne v tmavom víre. Vzápätí sa zo spenenej vody štverá urastený svalnatý mládenec s čiernou šticou. Veľké hnedé oči ako jaspisy* žiaria doďaleka. Vukoje! Isidora si tisne obe dlane na ústa, aby nevykríkla.

Vukoje rýchle kráča hore svahom k dedine. Nevšimne si dievčinu učupenú v kroví. O chvíľu jeho vysoká postava splynie s ranným šerom.

Prvé lúče slnka preskočia kopec a opatrne skúmajú hladinu rieky. Isidora stále sedí na tom istom mieste. Trasie sa na celom tele. Chvíľu si myslí, že sa jej to všetko iba snívalo. Rieka tečie opäť rovnako ako predtým, vodopád klokoce a hučí, okolo hlavy jej preletí ranná muška.

Čo sa to vlastne stalo? Čo to bolo za zviera a kde sa odrazu vzal Vukoje? Svätý Juraj, pomôž mi, ukáž mi cestu... zmätene rozmýšľa a šepká modlitbu. Orosenými očami uprene hľadí do nepokojných vĺn. A potom si spomenie na popa z Glogovacu a kliatbu neznámej ženy. To Vukoju prekliala jeho matka! Prepadne ju myšlienka ako ostrý nôž. Nerozumie všetkému, ale odrazu vie, že veľmi chce napraviť zlo a pomôcť mládencovi. Víri v nej láska i hrôza, odvaha aj strach.

"Svätý Juraj, ukáž mi cestu," opakuje prosbu.

Celá guľa Slnka sa prehupne ponad hory. Dievča sa ponáhľa hore svahom do dediny. Doma ju iste vyhrešia, v kuchyni je dnes roboty vyše hlavy. Pridá do kroku. Nejde však hneď domov. Namiesto toho ju kroky vedú na lúku, kde to hýri farbami a vôňami. Mliečnik, púpava, konvalinky! Isidora sa pustí do zbierania. Domov sa rozbehne, až keď má plnú náruč.

"Kde si sa tak dlho túlala?" karhá ju mama. "Chýbaš mi v kuchyni."

"Bola som po kvety. Upletiem veniec na dvere."

"Dobre. Ale keď budeš hotová, pomôžeš mi s pečením," povie mama.

Isidora si sadne na lavicu. Tenkými prstami usilovne prepletá. O chvíľu už má hotové dva vence. Jeden pestrý - z púpavy, mliečnika a konvaliniek. Zvesí z dverí suchý veniec spred roka a vymení ho za čerstvý.

"Aby všetci v tomto dome boli zdraví, aby tu bol vždy dostatok, nech je statok plodný a dobrá úroda nech je na poli."

Druhý veniec, menší, je iba z konvaliniek. V jeho sýtej vôni sa kúpe celý dom. Tento sa Isidore páči oveľa viac. Vyzerá ako venček pre nevestu. Ešte nevie, čo s ním urobí...

Deň akoby utekal povedľa nej. Ani krstná sláva jej nerobí radosť. Usmieva sa na hostí a obsluhuje ich, ale myšlienky jej zmätene blúdia okolo strašnej kliatby. Zvečerieva sa a ona cíti čoraz väčší nepokoj. Neobsedí, neje, nespieva s ostatnými. Zdvihne sa a vezme do ruky biely venček z konvaliniek. Naozaj majú takú moc, že vrátia človeku šťastie? Chvíľu váha. Vzápätí sa potichu vytratí. Niečo ju ženie dolu k vodopádu. Venček pevne drží v ruke. Cíti, ako do nej z neho prúdi sila, najskôr do rúk, potom do celého tela. Trasie sa od strachu, ale kráča ďalej k rieke. Vie, že ju nič nezastaví.

Mesiac sedí na vrchole starého buka. Vodopád monotónne hučí, strieborná pena sa kĺže po balvanoch. Isidora tuho zviera venček, zatína zuby. Jej biela tvár sa odráža od tmavého krovia. Zrazu vodopád zakryje čierny tieň. Ozve sa špľachot a temné mrmlanie. Voda sa rozstrekne na všetky strany, mohutné zavytie rozčesne vzduch. Z peny sa vynorí veľké telo s hlavou býka. Isidora podíde bližšie, už je na samom brehu rieky, tesne nad vodopádom. Príšera opäť zavyje. V tej chvíli ju začne venček v ruke páliť, akoby bol z pŕhľavy. Nemôže to vydržať. "Svätý Juraj, ukáž mi cestu..." šepne a klesne na kolená. Zviera sa postaví na zadné nohy, vyje, hlavu priblíži k dievčaťu. Isidora vidí, ako mu svietia oči, vidí jeho štyri rohy, sú tak blízko... natiahne ruku a hodí. Venček sa zachytí na jednom z rohov. Isidora zavrie oči. Ostré zakvílenie prebodne tmu. Potom nastane ticho.

Dievča pomaly otvorí oči. Pred ním kľačí Vukoje, jednou rukou sa opiera o zem, v druhej drží venček. Sťažka dýcha, ako po nejakom veľkom zápase.

"Čo sa to stalo?" pýta sa Isidora. Hlas sa jej chveje.

"Zrušila si moju kliatbu, Isidora," Vukoje si sadne vedľa nej do trávy. "Desať rokov som ryl podzemné chodby. Kvôli kliatbe som musel hľadať železo. Nemohol som robiť nič iné. Železo bola moja jediná potrava. Cez deň som bol človek a v noci zviera."

Dievča mlčky počúva. Najskôr nerozumie. Potom sa klbko myšlienok postupne rozpletá.

"A tie jamy na pastvinách...?!"

"To sa niektoré chodby prepadli. Nechcel som nikomu urobiť nič zlé, ver mi," Vukoje sa odmlčí.

"Ty si ma zachránila," konečne mu úsmev rozžiari tvár. Opatrne jej položí na hlavu venček z konvaliniek.

"To Svätý Juraj," povie Isidora.

Údolia, ktoré sú roztrúsené široko-ďaleko po Janjskej náhornej plošine a siahajú až k úpätiu pohoria Vitorog, sú už dávno zarastené trávou. Dlhé roky ich využívali ľudia ako polia. Niekoľko takých políčok je tam ešte i dnes. A v ďalších, ktoré sú položené o niečo nižšie a voda sa v nich udrží celé leto, sa s radosťou čvachtajú stáda dobytka. Dnes si už nikto nepamätá, odkiaľ sa tu údolia vzali. Akoby aj mohol! Uplynulo veľa času odvtedy, čo gazda Dragan dal Vukojovi svoju dcéru za ženu a spoločne potom založili v jednom z údolí prvé pole.

_________________________________________________________________________

*srb. krompiruša - zemiakový závin

*srb. pop - pravoslávny kňaz

*srb. Đurđevdan - Svätý Georgije - Đurđevdan je kresťanský sviatok, ktorý pravoslávni veriaci každoročne oslavujú 6. mája. Pripomína pamiatku svätého Juraja mučeníka, ktorý je na ikone zobrazený ako jazdec s kopijou. Svätý Juraj, Juraj, Đurđe alebo Sv. Georgije je najbežnejšou krstnou slávou v Srbsku. Tento sviatok sa považuje za hranicu medzi zimou a letom. Po stáročia si v tento deň ľudia zachovali rôzne zvyky, ktoré súvisia so zdravím, sobášmi, odchodom mladých ľudí z domu, plodnosťou hospodárskych zvierat a dobrou úrodou. Najrozšírenejším zvykom na Đurđevdan je pletenie vencov z bylín a ich pranie vodou, do ktorej boli ponorené liečivé rastliny. Na Đurđevdan ľudia chodia do prírody skoro ráno na pekné miesto v lese alebo pri rieke a tam spoločne hodujú. 

© Katarína Mikolášová, 2020

Ilustrácia ©Ivica Stevanović, 2020