Ukážka z knižky Komora babky Želky

Kam sa podela Kotúľka?

"Prepánajána!" zakričí babka. Miska so suchou fazuľou jej vyletí z ruky a váľa sa po drevenej podlahe. Pestrá fazuľa sa rozkotúľa široko-ďaleko.

"Ach, či som nešikovná!" lamentuje. "Starý človek, hotová opica!"

Ešte chvíľu si niečo šomre a potom sa zohne, aby fazuľu pozbierala.

"A prečo opica?" chce vedieť Dorka.

"Lebo som už stará a podobám sa na opicu," uškrnie sa babka.

Dorka podíde tesne k babke a zblízka sa jej uprene zahľadí do tváre.

"Nepodobáš," povie. "Opice v zoologickej sú celé chlpaté. Aj na tvári."

"Dobre, dobre," babka sa už naozaj rozosmeje. "Veď už toľko nepoučuj!"

"Pomôžem ti," rozhodne sa Dorka. Kľakne si, štvornožky chodí po podlahe a zbiera rozsypanú fazuľu. Joj! Akosi jej je veľa!

"Si moje zlaté dievčatko," pohladká ju babka po hlave.

Dorka teraz býva na dedine u starých rodičov. Mama jej povedala, že iba pár mesiacov. Dorka vie, že pár znamená dva. Ako pár ponožiek alebo rukavíc. Určite vie, že to bude dovtedy, kým sa vráti mama od Dorkinej druhej babky, ktorá sa volá Miluška a býva v Liberci. A to bude pred Vianocami. Miluška ochorela a musí ležať v posteli. Býva v paneláku na piatom poschodí. Nemôže ísť sama ani na nákup. Mama sa o ňu postará, kým k nej nepríde bývať teta Jitka.

Dorkin otec je v práci celý týždeň, ale v piatok príde domov. Zastaví sa u babky Želky na "konečne poriadne jedlo". Ak treba, urobí niečo na dvore a potom vezme Dorku domov. Celý víkend sú spolu a oco vymýšľa všelijaké hry. Keď je vonku pekne, idú sa bicyklovať. Preto Dorka nechcela ísť s mamou. Aby ocovi nebolo samému smutno. A ešte preto, lebo u babky Želky sa jej všetko páči.

"Prečo máš tak veľa fazule?" vyzvedá sa Dorka.

"Lebo sa jej veľa urodilo."

"A prečo?"

"Na jar a v lete pršalo tak akurát a teraz je dlhá slnečná jeseň. Fazuľa stihla dozrieť."

"Polievala si ju?"

"No, aj to," pripustí babka, "ale iba na začiatku, kým boli rastlinky celkom maličké a dlhší čas nepršalo. Vtedy som ich aj okopala, aby ich neprerástla burina. A potom dedko všetku fazuľu podoprel lieskovými palicami."

"Pozri, babka, na zemi už nie sú žiadne fazuľky," obzerá sa vnučka. Skontroluje všetky kúty kuchyne a ešte raz sa vopchá pod stôl. Chvíľu si ho zospodu obzerá.

"Tu je iba pavučina," povie, vyštverá sa odtiaľ a rozradostene poskakuje okolo stola.

"Dobrá si ty pomocníčka, Dorka, bez teba by som to zbierala celú večnosť. Aj chrbát by ma rozbolel," povie babka a chystá sa odniesť misku s fazuľou do komory.

"Babkááá! Môžem ešte tie fazuľky..." načiahne sa Dorka za miskou. "Prosím. Chcem ich chytiť."

"Veď nikam neutekajú, " zažartuje babka.

"Chcem sa ich D O T K N Ú Ť," pomaly, nahlas a zreteľne vyslovuje Dorka každé písmenko.

Babka položí misku na zem.

"No nech sa páči. Len ich, prosím ťa, nerozsyp."

"Lebo budem opica?"

"To určite," povie babka a oči sa jej smejú.

Dievčatko ponorí obe rúčky hlboko do misky. Cíti, ako sa jej krásne farebné fazuľky hebko kĺžu medzi prstami. Pod dotykom jemne štrkocú. Je to celkom príjemné. Chvíľu sa zabáva tým, že striedavo ohýba a vystiera všetky prsty. Najskôr pomaly. Fazuľky sa zľahka presýpajú, hladkajú ju po pokožke. Potom pohyb zrýchli. Fazule začnú štrkotať oveľa hlasnejšie. Juj! Ako ju šteklia! Dorka sa rozchichoce. Ešte viac zrýchli pohyb. Fazule už robia poriadny rámus. Zrazu šup a - niekoľko z nich vyskočí rovno na podlahu!

"Hí," zľakne sa Dorka, rýchlo vytiahne ruky z misky a pozbiera vypadnuté fazuľky.

Schytí misku a ponáhľa sa za babkou.

"Teraz ju už môžeme schovať do komory," povie.

Babka presype fazuľu do kartónovej škatule.

"Prečo ju nedáš do vreca?" ukáže Dorka na plátenné vrecko na polici.

"Už je plné. Túto fazuľu odložíme na sadenie. Na budúci rok."

"Tak dobre," súhlasí Dorka a zatvorí dvere.

Malým oknom vchádza do komory trochu svetla. Vládne tam šero a rozmanité vône. Zo škatuľky s fazuľou sa po chvíli ozvú zvláštne zvuky. Šuchot - alebo škrabot? Alebo sú to... tichučké hlásky?

"Komora bude odteraz náš nový domov, deti," vysvetľuje pani Švábková Papajkovi a Strúčikovi. Chlapci tichučko sedia v kartónovej škatuli. Obaja sú fialovej farby s niekoľkými tmavšími škvrnami. Strúčik má o jednu škvrnu viac ako Papajko. Papajko je zas o máličko väčší. Je im trochu tesno, lebo fazuliek je v škatuli veľa. A trochu sa aj boja.

Donedávna žili s rodičmi v jednom peknom veľkom fazuľovom struku. Struk visel na vysokánskej rastline, ktorá sa obtáčala okolo lieskovej palice. Bol odtiaľ parádny výhľad na celú babkinu záhradu. V iných strukoch bývali ďalšie fazuľové rodiny. Hneď vedľa žili Vláknití a Strakatí. O poschodie nižšie bývali rodiny Maslová a Výživná. Na úplne najnižšom poschodí tesne nad zemou býval ujo Odfuk. Býval celkom sám. Jeho struk bol oveľa menší ako ostatné. Pani Švábková to vysvetľovala tým, že sa k nemu nedostalo dosť slniečka. Chlapci tomu vôbec nerozumeli.

"Prečo je to tak?" pýtali sa mamy.

"To sa dozviete v škole," vyhla sa pani Švábková ďalším otázkam.

"Ja viem, prečo ujo Odfuk býva sám," pošepkal Strúčik Papajkovi. "So slniečkom to nemá nič spoločné."

"Si si istý?"

"Počul si, ako chrápe?"

"No.. áno, aj včera, aj predvčerom..." spomenul si Papajko. "A poriadne!"

"Počuť to až na najvyššom poschodí. Vieš si predstaviť, keby ti chrápal tesne pri uchu?"

"To teda neviem."

"Nikto si nevie."

"Tak preto!" svitlo Papajkovi.

Ale teraz môžu fazuľky na svoje struky už iba spomínať. Babka Želka ich jedného dňa všetky obrala a vysypala na velikánsky stôl pod prístreškom.

"Najvyšší čas," povedala vtedy dedkovi. "Ešte pár dní a bola by sa mi všetka fazuľa vysypala na roľu."

A naozaj. Celé leto boli struky zelené a mali šťavnatú dužinu. V tej sa fazuľkám výborne leňošilo. Lenže na jeseň začali struky postupne schnúť. Až nakoniec uschli načisto. Vyzerali ako z papiera. Sami od seba sa začali otvárať a fazuľky sa museli držať zubami-nechtami, aby odtiaľ nevypadli.

Keď však babka fazuľu oberala, vypadla na zem krásna Fasolla Bella. Bývala na najslnečnejšom mieste v prepychovom struku na samom vrchu rastliny. Zaoberala sa iba tým, ako vyzerá. Práve si lakovala nechty, keď sa to stalo. Struk pukol už pred niekoľkými dňami a keď sa ho babka dotkla, Fasolla Bella druzgla do vlhkej hliny. Dosť neelegantne. Nemohla sa predsa držať, keď mala mokré nechty. Našťastie si neublížila, iba tie nechty sa jej rozmazali.

Na jej veľké šťastie babke pomáhala vnučka. To ona zbadala Fasollu Bellu bezmocne ležať na zemi. Babka by si ju určite nevšimla, lebo do záhrady nenosí okuliare.

"Fúha, jedna fazuľka spadla," vykríkla Dorka, čupla si a opatrne zdvihla Fasollu Bellu.

"Aká je nádherná!" žasla Dorka. "Má až tri farby!"

"Ukáž?" babka za zohla, aby lepšie videla.

"Fialová, biela... a ešte jedna bledšia fialová!" počítala Dorka.

"Naozaj je veľmi pekná," súhlasila babka. "Poď, dáme ju sem k ostatným, aby sa nestratila."

Fazuľky v suchých strukoch ležali ešte asi tri týždne na stole pri šope. Pred dažďom ich chránil prístrešok, ktorý postavil dedko z drevených hranolov a zakryl ho starými škridlami. Slnečným lúčom však nebránil. Keď bolo pekne, fazuľky si celé dni spokojne vyhrievali brušká na slniečku. Keď ich nikto nevidel, dospelé fazule sa prechádzali po drevenej doske stola a deti bezstarostne šantili. Pochytali sa za ruky a utvorili veľké koleso. Veselo skákali, krútili sa, občas sa niekto potkol a vtedy všetky fazuľky popadali jedna na druhú, váľali sa, šteklili sa navzájom a rehúňali sa, až im od smiechu slzy tiekli. A pritom si spievali:

Podaj, Guľka, Uľke ruku,

neváľajme brušká v struku,

dupky, dupky, veselo,

vrtieť sa nám zachcelo!

Dupky, dupky, po stole,

poskáčme si do vôle!

Keď prišiel čas, babka si doniesla pod prístrešok stolček, sadla si naň a postupne vylupovala fazuľky zo strukov. Vravela tomu, že "zrúbi" fazuľu. Potom ju sypala do vrecka v komore. Poslednú misku, tú, kde boli aj Papajko a Strúčik, vysypala do škatule.

Teraz si Papajko a Strúčik zvedavo obzerajú komoru. Je tu veľa políc a na nich všelijaké veci. Papierové aj plátenné vrecká, fľaše. Najviac je tu sklenených pohárov so zaváraninami. V slabom svetle však ďaleko nedovidia. Aj steny škatule im bránia vo výhľade.

"Nebojte sa, zvyknete si," utešuje ich pani Švábková. "O niekoľko dní pôjdete do školy. Len čo sa tu udomácnime a pani učiteľka si nájde vhodné miesto."

"Aj náš Okrúhlik sa už teší na školu," pridá sa pani Vláknitá.

"Výborne, už sa tu rozpráva o škole," poteší sa pani učiteľka Magdaléna Šarená. "Musíme spočítať, koľko detí máme v škatuli. Potrebujem to vedieť, aby som si našla nejaký súci priestor. Chcem, aby sa deti cítili v škole voľne a príjemne."

Fazuľky sa začnú mrviť. Každá rodina si usilovne ráta svoje deti. Tie sa potom usalašia v jednom kúte. Štuchajú sa a chichocú. Už sú tam Strúčik, Papajko, Okrúhlik, ba aj Brmbuliak Bielkovina z najvyššieho poschodia.

Odrazu sa škatuľou rozľahne krik.

"Kotúľka sa stratila!"

"Ako to? Kde je?" Všetky fazuľky sa obzerajú okolo seba.

"Sú tu len Guľka a Uľka. Kotúľky niet!" zalamuje rukami ich mamička. "Vôbec som si to v tom zmätku, keď nás presýpali, nevšimla!"

"Ale v miske s nami ešte bola," povie Guľka.

"Áno, hrali sme sa spolu na schovávačku," prisvedčí Uľka.

"Kde len môže byť?"

"Žeby sa schovala tak, aby sme ju nenašli?"

"Hádam sa jej nič zlé nestalo?"

"Snáď len cestou do komory nevypadla z misky a nestratila sa?!"

Fazuľky hľadajú Kotúľku po celej škatuli. Niektoré vyskočia von na policu a z police na zem. Kotúľka však nie je ani tam. V škatuli zavládne smútok. Odrazu nikomu nie je do reči. Aj deti sa prestanú štuchať a chichúňať.

"Bez Kotúľky nemôžeme začať vyučovanie," ozve sa napokon pani učiteľka Magdaléna Šarená. "Ale už je večer. Treba ísť spať. Všetko si dobre premyslíme a zajtra skúsime hľadať znovu. Určite ju nájdeme."

Veľké pátranie

"Kam si sa schovala, Dorka? Raňajky čakajú!" kričí babka. V kuchyni rozvoniava kakao z čerstvo podojeného kozieho mlieka.

"Tu som, pod stolom," odpovie vnučka. "Pozerám sa na pavučinku."

"Odkiaľ sa tam vzala pavučina?" krúti hlavou babka Želka. "Veď upratujem každú sobotu. Kde je?"

"Predsa tu. Pri nohe stola. Je v nej maličký pavúčik," teší sa Dorka.

"Vieš čo, Dorka? Podám ti mačiatko a ty tú pavučinku zotrieš, dobre?"

Mačiatko je taká strapatá prachovka z vlny na dlhej rúčke. Babka ju tak odjakživa volá. S mačiatkom je upratovanie hračka! Dorka babke rada pomáha. Ale teraz sa jej niečo nepáči.

"Je tam pavúčik."

"No a?"

"Je živý. Nemôžem mu predsa pokaziť domček."

"Hm," zamyslí sa babka. "Vlastne máš pravdu."

Dievča sedí pod veľkým dreveným stolom a pozoruje pavúka. Ten asi drieme. Hovie si v kúte pavučiny a vôbec sa nehýbe.

Zrazu Dorka začuje akýsi jemný zvuk. Akoby zakňučalo šteniatko, ale z hrozitánsky veľkej diaľky. Alebo píplo kuriatko? Zvuk prichádza zospodu,z podlahy. Dorka sa obzerá okolo seba a skúma drevené dosky. Spozoruje, že medzi doskami, kde práve sedí, je dosť veľká medzera. Vopchá do nej ukazovák a pomaly ho posúva. Zrazu naďabí na niečo tvrdé.

"Juj!" ozve sa tenučký hlások.

Dorka vypleští oči. Fazuľka! Štuchne do nej prstom.

"Juj!" počuje opäť. "Šteklíš ma."

"Teba sme tu včera zabudli! Nezbadala som ťa, lebo si sa schovala do škáry."

"Neschovala. Zakotúľala som sa a uviazla som tu," smutne hovorí fazuľka. "Sama sa odtiaľto nedostanem."

"Neboj sa, vyberiem ťa," rýchlo povie Dorka, vezme fazuľku medzi palec a ukazovák a vytiahne ju zo štrbiny.

"Uf," vydýchne si fazuľka a poriadne sa ponaťahuje. "Ďakujem, že si ma vyslobodila. Bála som sa, že v tej škáre ostanem naveky. Ako sa voláš?"

"Dorka."

"Ja som Kotúľka."

"Dorka!" ozve sa babka. "S kým sa to tam rozprávaš?"

"S nikým. Iba sa hrám," povie Dorka. Nemôže predsa babke vyzradiť, že sa zhovára s fazuľkou. Neverila by jej. Dospelí sú takí. Ukryje si Kotúľku do vrecka a ponáhľa sa za babkou. Keď sú doma iba ony dve, raňajkujú pri malom stolíku v kúte oproti sporáku. Mňam! Na raňajky je lekvárová lokša!

Jeden nesmelý lúč ranného slnka zablúdi aj do komory. Papajko zívne. Pretiera si oči. Kde to som? čuduje sa. Vzápätí si spomenie, že babka Želka s Dorkou ich včera presťahovali sem, do škatule. Poobzerá sa. Všetky fazule ešte spia.

"Vstávaj," štuchne Strúčika.

"Čo je..." Strúčik otvorí jedno oko.

"Poď, musíme pohľadať Kotúľku," povie Papajko a Strúčik otvorí aj druhé oko. No už sa prebúdzajú aj ostatné fazuľky - zívajú, žmurkajú a naťahujú sa. Všetky chcú ísť hľadať stratenú kamarátku.

"Poďte sem!" volá Magdaléna Šarená. Fazuľky ju zbadajú hore na okraji škatule. Pani učiteľka im máva oboma rukami. Hrk, šúúch, hrk, šúúch! Všetky fazule sa ostošesť rozbehnú k tej stene škatule, na ktorej okraji stojí. Tie šikovnejšie hneď vyskakujú hore. Tie menej obratné vyliezajú pomalšie a navzájom si pomáhajú - postavia sa jedna druhej na plecia a fazuľky zhora im podávajú ruky. Poriadne to hrkoce a keď je už na okraji škatule naozaj veľmi veľa fazuliek, škatuľa sa nachýli a prevráti sa na jeden bok. Fazuľky popadajú, tie šikovnejšie skočia na rovné nohy, tie menej šikovné urobia kotrmelec a napokon sa všetky ocitnú na drevenej polici. Obzerajú sa navôkol.

"Poďte za mnou. Všetko dôkladne prehľadáme," povie pani učiteľka a vykročí prvá, tesne vedľa nej idú Strúčik a Papajko. Po niekoľkých krokoch sa im do cesty postaví veľký sklenený pohár s kyslými uhorkami. Cez sklo na ne dobre vidia. Uhorky sa lenivo prevaľujú vo vode, gúľajú očami, krútia nosmi a škľabia ústa do čudných grimás.

"Prosím vás, pani uhorka!" kričí Magdaléna Šarená a priblíži ústa tak, že sa skoro dotýkajú pohára. Pani uhorka sa na ňu začudovane pozrie.

"Nie je u vás ukrytá Kotúľka?!" vrieska Magdaléna z plných pľúc, aby ju uhorky počuli cez sklenenú stenu.

Pani uhorka vypúli udivené oči, ale nepovie nič.

"Héj!" osmelí sa aj Papajko. "Nie je u vás niekto, kto k vám nepatrí?"

Uhorka pootvorí ústa. Kútiky úst ohne nadol a vyplazí dlhočizný jazyk.

"Pokiaľ viem, nikto cudzí tu už dlho nebol, nie je a ani nebude," konečne zareve a potom roztiahne ústa do tvaru písmenka U, ktoré niekto obrátil hore nohami.

"Ako by sa sem dostal? Sme poriadne zavreté a sterilizované," unudene pokrúti hlavou.

"Aha, rozumiem," povie Papajko. "Ale... prepáčte, pani uhorka. Stalo sa vám niečo zlé?"

"Niee," vyvalí opäť uhorka oči.

"Tak potom prečo sa všetky tak čudne tvárite?"

"Lebo plávame v octovom náleve, to je predsa jasné," povie uhorka.

"Sme kyslé," upresní a znechutene sa odvráti. Tie hlúpe fazule ničomu nerozumejú, myslí si.

"Poďme ďalej," zavelí pani učiteľka. Fazuľky pridajú do kroku a usilovne sa obzerajú okolo seba.

"Oči blúdia - kuki, kuki,

všade sú len vrecká múky," spievajú nahlas. Uhorky v pohári to začujú, zatvária sa ešte kyslejšie a veľmi neochotne sa roztancujú.

"Bublina, ocot, kvas,

kto nás to budí zas...?" otrávene krčia nosmi, mraštia obočie a všelijako krivia ústa.

Fazuľky radšej zďaleka obídu pohár s uhorkami a o kúsok ďalej vidia niekoľko papierových vreciek s nápismi: pšeničná múka hrubá, pšeničná múka hladká, kukuričná krupica. Papajko a Strúčik nevedia, čo vo vreckách je, pretože sa ešte nenaučili čítať. Ale čo ak sa tam schovala Kotúľka?...

© Katarína Mikolášová

Ilustrácia©Kateřina Němcová

Návrat na článok

Napísanie diela z verejných zdrojov formou štipendia podporil Fond na podporu umenia