©Katarína Mikolášová

Nasýť sa prachom z topánok

Napísanie diela z verejných zdrojov formou štipendia podporil Fond na podporu umenia.

Úryvok č. 1

JE NESKORÝ VEČER, v útulnom byte v našom mestečku, v drevenej detskej postieľke spí asi dvojročný chlapček. Vidíme ho cez okno, ktoré niekto zabudol zastrieť. Alebo ho nechal tak schválne, lebo keď odchádzal, vonku bolo ešte svetlo a nechcel, aby sa dieťa bálo tmy. Keď sa lepšie rozhliadneme, zistíme, že okrem spiaceho dieťaťa v byte nie je nikto. Chlapček sa zamrví, otvorí oči. Zaregistruje nepríjemnú vlhkosť v plienke, mama, povie ospalým hlasom, byt neodpovedá. Mama! zakričí, teraz sa už naozaj zobudí, postaví sa v postieľke, opäť volá mamu, pokúša sa vymaniť z plienok, nejde to. Mesiac osvetľuje izbu, chlapček šikovne prelezie ohrádku, nerobí to zrejme prvýkrát. Drobné krôčiky ho s istotou vedú k posteli, kde obyčajne nájde matku, lôžko je však studené a prázdne. Dieťa sa rozplače, rozbehne sa do kuchyne, vyštverá sa na stoličku, zo stoličky na stôl, zo stola na okenný parapet. Neobratne sa postaví, rúčkami a čelom sa oprie o sklenú tabuľu. Skúša pohnúť kľučkou, nejde to, okno je zatvorené naozaj dobre, v tomto si môžeme vydýchnuť. Mama! kričí, slzy a sopeľ roztiera po skle. Stojí tam dlho, veľmi dlho, horúcim čelom roztápa sklo, našťastie sa neobzrie, neurobí krok dozadu, meter pod ním sa v mesačnom svetle leskne dláždená podlaha. Obzeráme sa, kde je mama? Mamy niet ani na ulici, ani nikde v blízkosti. Mama už dávno nie je ani v práci. Keby sme mohli preletieť o niekoľko ulíc ďalej a nazrieť do pivnice nízkeho ošarpaného domu, ktorý sa opiera o masívnu, azda dvestoročnú lipu, zbadali by sme peknú mladú ženu s tmavočerveným rozmazaným rúžom na perách. Je trochu strapatá, v ruke drží sklenený pohár na vysokej stopke, už prázdny. Niekoľko mužov, pred malou chvíľou v oblečených uniformách Wehrmachtu, sa rozvaľuje na vyšedivenej pohovke, niekto pustil gramofón, niekto fajčí, hustý dym nám zacláňa vo výhľade. Chlapi pokrikujú po nemecky, žena sa smeje, odpovedá plynulou nemčinou, pohne sa, krúti bokmi v rytme hudby.

Toto je malé mesto, dobre vieme, že chlapcov otec prichádza domov iba v nedeľu. Zaujíma nás, ako žijú títo ľudia, znepokojuje nás to, nie sú odtiaľto a nie sú ani manželia. Znepokojuje nás, že otec dieťaťa nevie, čo by vedieť mal: treba to napraviť.

1. Kto je rozprávačom príbehu?

• a) Matka dieťaťa z príbehu
• b) Anonymná skupina pozorovateľov, môžu to byť napríklad obyvatelia mestečka
• c) Bytosť z inej planéty

2. Prečo je dieťa v príbehu samo v noci?

• a) Dieťa je už dostatočne samostatné a netreba ho strážiť
• b) Matka dieťaťa musela odísť do práce
• c) Matka dieťaťa sa odišla zabávať

Späť na propozície