Biela zmija - ukážka z pripravovanej knihy
Príbehy z budúcej knižky hovoria o magickom kraji Zmijanje v Bosne a Hercegovine. Ak chcete o ňom vedieť viac, kliknite na TENTO ODKAZ.
Biela zmija
Predtým, ako ľudia umne upravili jaskynný otvor, v ktorom sa rieka Ponor odjakživa strácala v podzemí, Podrašničko polje často zaplavil neskrotný vodný živel. Zničil úrodu na poliach a premenil ich na rozbahnené močiare, narobil škody v príbytkoch, zahubil nejedno zviera.
Na jar, keď sa sneh začal roztápať, ožili aj pohoria Dimitor a Lisina. Prekvapené pramene sa vymanili z mrazivého zajatia. Potoky nerozhodne preskakovali kamene a ospalo sa krútili okolo kmeňov stromov. No ako im pribúdalo síl, spúšťali sa nadol čoraz trúfalejšie. Veselé žblnkotanie nahradil temný hukot. Bystriny sa premieňali na divoké riavy a nedočkavo sa hnali dole úbočiami. Čo im stálo v ceste, brali so sebou. V údolí sa strmhlav vrhli do vôd Zelenkovca, Avizovice a Gradačky. Hladiny riek sčerneli a nadúvali sa. Ich spenená voda so všetkým, čo v nej plávalo, naplnila koryto Ponoru. Konáre, lístie, hnijúca tráva a drobné kamenie zahatali ústie jaskyne, ktorým sa rieka pokúšala dostať do podzemného riečiska. Nahromadená voda vytvorila malé jazero. Uprostred jazierka sa voda čudne krútila, bublala a penila sa. Jeho hladina sa každým dňom zväčšovala. No na polia a pasienky sa vyliala až vtedy, keď začalo pršať a neprestalo niekoľko dní. A potom zaliala celé Podrašničko polje.
Keď konečne dážď ustal a na vyššie položených lúkach voda opadla, vyšiel zo svojej chyže furman Kamenko. Privítalo ho chladné, ale slnečné ráno. Kamenkov domček stál na miernom svahu tesne pod lesom. Záplavy mu nikdy neublížili. Len cesta, po ktorej každý deň viedol svoje dva kone za prácou, sa premenila na dlhý pás lepkavého bahna. V hore na jednej z lesných čistín však Kamenka čakala hŕba siahovice. Mal ju priviezť jednému z bohatých gazdov v obci. Na drevo už čakal viac ako mesiac. Kamenko nechcel, aby gazdu prešla trpezlivosť. Dohodol sa s ním na dobrej odmene.
"Kaluže z cesty zmizli," zašomral si mladý furman popod nos. "Takéto blato moje kone určite nezastaví," dodal a otvoril vráta na maštali. Dva kone ho privítali radostným erdžaním, vysoko zdvihli hlavy a kývali nimi, akoby s gazdom súhlasili. Nohami nepokojne podupávali po slamovej podstielke. Bohaté hrivy im takmer zakrývali oči. Kamenko zhlboka vdýchol vôňu maštale. Usmial sa.
"Koniec leňošeniu, ideme pracovať," povedal nahlas. Keď kone vykefoval a zapriahol do voza, s pýchou si ich poobzeral. Boli to najkrajšie a najmocnejšie kone v Podrašnici, ba možno aj v celej nahii. Gavran bol čierny, len na čele mal malú, podlhovastú bielu lysinu. Na Cvetkovej srsti sa v takmer pravidelných oválnych škvrnách striedali hnedá, biela a medená farba. Oba kone boli dobre stavané a sršalo z nich zdravie a sila.
"Hajde, Srdan!" zakričal Kamenko z voza, keď prechádzal okolo susednej chyže."Potrebujem pomoc!"
Srdanova strapatá hlava sa vystrčila spoza odchýlených dverí. Vzápätí zmizla a po chvíli vyšiel Srdan v zaplátanom kabáte a s čiapkou na hlave. Vyskočil na voz ku Kamenkovi.
Cesta spočiatku viedla hustým lesom a mierne stúpala. Kone sebaisto kráčali po jej mäkkom povrchu. Občas sa im nohy zaborili hlbšie do blata, ale nespomalilo to ich chôdzu. No čakal ich úsek, kde sa terén zvažoval do úzkeho údolia. Blata pribúdalo, koňom sa išlo čoraz ťažšie. Keď zostúpili do doliny, cesta zmizla vo veľkej rozbahnenej mláke. Vpravo od kaluže si na zemi chlapi všimli odtlačky mnohých kopýt.
"Musíme bahno nejako obísť," povedal Kamenko. "Skúsime vpravo. Zdá sa, že tadiaľ už prešli nejaké zvieratá."
"Asi stádo srniek," mienil Srdan.
Kamenko popchol kone. Na klzkom bahne sa im šmýkalo, voz sa nebezpečne rozkolísal. Nakoniec sa však ocitli na pevnom, kamenistom svahu nad kalužou.
Zrazu však kone začali nepokojne vetriť. Zastali. Fŕkali, hrabali kopytami a snažili sa vytrhnúť z ohlávok. Keď ich chcel Kamenko donútiť, aby sa pohli, splašene erdžali a stavali sa na zadné nohy. Kamenko ledva udržal voz. Potom chlapi začuli zvláštny zvuk. Bolo to dunivé mrmlanie, ktoré sprevádzal špľachot vody. Furmani stuhli. S vypleštenými očami civeli na kaluž. Dvíhal sa odtiaľ hnedozelený gejzír bahna. Postupne rástol a rozširoval sa. Náhle sa ozval prenikavý sykot a z gejzíru sa vystrčili štyri dlhé chápadlá pokryté bielymi šupinami. Vymrštili sa z vody, v okamihu sa obkrútili okolo kolies voza a ťahali ho do blata. V strede mláky zbadali furmani obrovskú hadiu hlavu. Rovnako ako chápadlá bola biela, len na čele sa jej leskla ebenová škvrna. Chlapi si všimli, že chápadlá boli vlastne chvosty, ktoré vyrastali z hadieho tela asi na lakeť od hlavy.
"Biela zmija!" vykríkol s hrôzou Srdan.
"Doparoma!" zahrešil Komenko a zúfalo sa snažil ovládnuť kone. "No tak, Cvetko! Poďme! Gavran, hijo!"
Voz sa už do polovice kolies ponoril do mäkkého blata a pomaly sa zosúval ďalej ku stredu kaluže. Kamenko pevnejšie chytil opraty a neprestával povzbudzovať kone. Srdan sa spamätal, schytil bič a šľahol s ním po haďom chvoste. Ten sa zmrštil a na chvíľu pustil koleso. Srdana úspech povzbudil. Začal šľahať hadie chvosty všade, kam zasiahol. Kamenko cítil, že voz sa o máličko pohol.
"Hijo, Cvetko, hijo, Gavran! Poďme!"
Koňom zvlhla srsť od potu, pod kožou sa im napínali uzly svalov, rozšírené nozdry sa im chveli.
"Haide!" zareval Kamenko, Srdanov bič zasvišťal, kone napli remene na postroji. A zrazu sa voz mykol a prudko sa pohol vpred. Zvieratá s vypätím síl vytiahli voz na bezpečné miesto nad mlákou. Na chvíľu zastali. Svaly na stehnách sa im chveli, z pyskov im kvapkali spenené sliny. Chlapi sa obzreli. Had v kaluži sa pomaly zvíjal, všetky chvosty sa postupne poskrúcali do klbka pod hlavu, akoby pod ňou hľadali ochranu. Vzduchom sa nieslo zlovestné syčanie.
"Máš skvelé kone, Kamenko," uznanlivo pokýval hlavou Srdan.
"Ja to viem najlepšie," povedal Kamenko a hrdo vystrel chrbát. Rukávom si poutieral spotené čelo. "No keď pôjdeme späť, musíme si dať väčší pozor. S nákladom dreva by sme asi nedopadli dobre."
"S bielou zmijou nikdy neboli žarty," precedil Srdan a odpľul si. "Lenže inej cesty do dediny niet."
Po chvíli sa opäť dostali na blatistú, ale dosť pevnú cestu, ktorá ich doviedla na rúbanisko. Drevo na nich trpezlivo čakalo. Kamenko uvoľnil kone a nechal ich pásť sa. Furmani sa pustili do práce. Dreva z kopy rýchle ubúdalo. O chvíľu ho bol plný voz.
"Aj môj dedo raz v živote videl bielu zmiju," rozhovoril sa Srdan, keď boli s prácou hotoví a sadli si na pne, aby si oddýchli. "Rovnako ako teraz, zaplavené bolo celé Podrašničko polje. Dedo bol ešte mladý a pásol na úpätí Dimitora kravy. Keď s nimi ráno išiel, všetko bolo v poriadku, voda nebola nikde. No keď sa večer vracal, videl, že veľká časť cesty, ktorou ráno išiel, je pod vodou. Musel hľadať spôsob, ako sa dostať domov. Vybral sa chodníkom, čo viedol tesne pod horou. Bol úzky, kravy mohli ísť iba jedna za druhou. Dostali sa k akejsi mláke. Tak ako my."
Srdan sa odmlčal.
"A?" Kamenko netrpezlivo hodil hlavou. "Počkáme, kým všetky kravy prejdú?" uškrnul sa.
"Nevysmievaj sa. Neprešli všetky. V mláke bola biela zmija. Stiahla prvú kravu do vody. Omotala jej chvostami krk aj nohy. Dedo nemohol nič robiť. Na vlastné oči videl, ako sa zmija krave zahryzla do hlavy. Vraj rovno medzi oči. Vstrekla do nej jed. Úbohé zviera sa ešte chvíľu hádzalo vo vode, no o chvíľu bol koniec. Dedo musel ratovať ostatné kravy. Ani jedna nechcela ísť ďalej. Vrátili sa a potom sa predierali kadejakými húštinami, aby sa dostali domov," hovoril Srdan a mimovoľne stíšil hlas. "Biela zmija je vraj stále hladná. Býva v podzemných dutinách a na zemský povrch sa dostane len vtedy, keď ju vyplaví voda. Vtedy číha v kalužiach. Všetko, čo ide okolo, jej slúži ako potrava."
"Myslel som, že sú to len také chýry," pokrčil plecami Kamenko.
"Ale dnes si ten chýr videl a tuším ti nebolo všetko jedno?!" zasmial sa Srdan.
"Veru nebolo. Máme šťastie, že moje kone sú také silné," vzdychol Kamenko a postavil sa. "Poďme, je najvyšší čas."
Chlapi zapriahli kone a pobrali sa späť do dediny. Išli pomaly, obozretne. Keď sa blížili k údoliu, kde sa cesta premenila na rozbahnenú mláku, Kamenko viedol záprah v bezpečnej vzdialenosti od blata. Dúfal, že aj od hadích chvostov. Po lesnom teréne sa im šlo ťažko. No Gavran a Cvetko mali dosť skúseností s prácou v lese. Kráčali pokojne, rozvážne, reagovali na každý pohoničov pokyn. Zdalo sa, že zvyšok cesty im už nenaruší žiadna nepríjemnosť.
Zrazu však začuli lomoz. Prichádzal z miesta, kde furmani stretli bielu zmiju. Ľudský krik sa miešal so splašeným erdžaním, čľapotom a syčaním, ktoré dvaja chlapi už dobre poznali. Priblížili sa na dohľad. S bielou obludou zápasil v mláke jazdec. Na prvý pohľad bolo jasné, že je to Turek. Jeho odev, ktorý bohato zdobili zlaté výšivky, prezrádzal, že patrí medzi vysoko postavených ľudí. S vytasenou šabľou sa snažil zasiahnuť hada. Hlasným krikom posmeľoval svojho koňa, bol to krásne stavaný arabský hnedák. Zviera sa čoraz viac zabáralo do tmavozeleného bahna. O pravú zadnú nohu sa mu ovinul hadí chvost.
Kamneko zastavil kone a zoskočil z voza.
"Čo robíš?" čudoval sa Srdan.
"Nemôžeme chlapa nechať napospas zmiji."
Kamenko hovoril náhlivo a pritom uvoľňoval kone zo záprahu. "Musíme mu pomôcť."
"Prečo?" Srdan nechápavo zdvihol obočie, ale zoskočil z voza. "Veď je to Turek!"
"No a?"
"Čo nevidíš?" Srdan zvýšil hlas, až kričal. "Je to Turek! Pre nich sme iba otroci! Berú nám našu pôdu, ničia naše domovy! Zabíjajú našich ľudí! A ty mu chceš pomáhať?! Nechaj zmiju, nech sa nasýti! Aspoň dá pokoj našim!"
Kamenko zatiaľ vybral z voza pevný povraz. Jeden jeho koniec rýchle pripevnil koňom o remene na postroji.
"Počúvaj dobre, Srdan! Ak mu nepomôžeme, o chvíľu zomrie pred našimi očami. Je to človek! Rozumieš?! Človek ako ja alebo ty!"
Vysvetlivky:
siahovica – polenové drevo, ktoré má dĺžku približne jeden meter (metrovica)
nahia – administratívna časť v Osmanskej ríši
lakeť – stará dĺžková miera
Napísanie diela z verejných zdrojov formou štipendia podporil Fond na podporu umenia
